Obec Lúčka si v roku 2023 pripomína 700 rokov od prvej písomnej zmienky v listine jágerského biskupa Čanadína zo 16. októbra 1323, v ktorej žiada zemepánov Tekulovcov o zaplatenie cirkevných desiatkov z novozaložených dedín Lúčka a Hrnčiar. V roku 1293 maďarský šľachtic Ján z Fulokerč daroval svoj podiel na panstve Kamenica, medzi riečkami Lúčanka a Červenický potok, ako veno svojej dcére Kataríne, ktorá sa vydala za Šimona Tekule zo Svätého Dzura (dnes Hubošovce). Od roku 1300 začali budovať obec Lúčku novousadlíci na zákupnom práve. Mali právo postaviť si aj nový kostol. Malú kaplnku im postavil druhý syn Šimona Tekulu, Pavol, ktorý sa v Lúčke usadil. Pôsobil tu farár Ján. Obec patrila do Toryského vicearchidiakonátu. Jej filiálkou bola obec Harčar (Hrnčiar). Vlastník Kamenického hradu šľachtic Rikolf de Tarkoi túžil pripojiť obec Lúčku k svojmu panstvu. Spor o obec trval takmer 10 rokov. V roku 1342 Lúčku vypálilo kráľovské vojsko, ktoré tu pobudlo päť dní. Bola zborená aj kaplnka. Kráľ Ľudovít I. Veľký 15. júla 1346 potvrdil svojich oddaných vojakov Rikolfa a jeho synov Ladislava a Klementa z hradu Kamenica ako právoplatných majiteľov obce Lúčka. Rikolf Tarkoi ako nový patrón obce dal tu v roku 1346 postaviť nový kamenný kostolík zasvätený Duchu Svätému. Kostolu daroval vzácny gotický kalich z hradnej kaplnky. Obec sa postupne rozvíjala a neskôr patrila toryskej vetve Tarczayovcov. Tomáš Tarczayi v roku 1490 vo svojom testamente odkázal na kostol Svätého Ducha v Lúčke 10 zlatých. Po dobytí kamenického hradu v roku 1556 Lúčka v jeho blízkosti bola druhýkrát vypálená. Tarczayiovcov nahradili šľachtici Dežefiovci, ktorí do obce okolo roku 1600 doniesli evanjelické náboženstvo. Lúčka sa stala evanjelickou filiálkou Krivian, kde v 11 kaštieľoch žili šľachtické rodiny Dežefiovcov. V roku 1605 počas stavovských povstaní maďarskej šľachty bola Lúčka tretíkrát úplne zničená. Štyri roky tu nebol takmer žiaden život. Zanikla tu aj farnosť. V tomto storočí vojen sa do obce postupne prisťahovali z Brezova potomkovia Štefana Tahyho, ktorý si zobral sestru Jana Dežefiho, Barboru a 10. júla 1575 prevzal celý majetok obce Lúčka. Podľa pokynov Tridentského koncilu rekatolizáciu Hornej Torysy začal šarišský župan Tomáš Szirmay s manželkou Klárou, sestrou jágerského biskupa Františka Barkoczyho. Biskup pobudol v Lúčke 21. júna 1749. Konsekroval starobylý kostol Svätého Ducha, ktorý sa odvtedy udáva ako Kostol Najsvätejšej Trojice. V starom obetnom stole sa zachovala listina z tejto udalosti a boli v ňom uložené aj relikvie svätých Fausta a Severína. Od roku 1701 sa Harčar Lúčka stala filiálkou Kamenice a zostala ňou až do roku 1974, kedy bola prifarená ku farnosti Lipany. Po roku 1775 jágerský biskup Karol Esterházy zakázal v kostole konať bohoslužby, lebo tento bol vo veľmi schatralom stave. V rokoch 1805 – 1814 bol na pánskom cintoríne uprostred obce postavený nový Kostol Najsvätejšej Trojice. Na jeho výstavbu prispela dcéra horného pána Klára Pongracová rod. Tahy 1000 zlatých a 800 zlatých zanechal v testamente farár zo Svätého Dzura, Juraj Péči (Péchy). V roku 1934 zhorel od nezahasenej sviece v kostole Najsvätejšej Trojice krásny barokový hlavný oltár z roku 1747, ktorý obci darovala rehoľa františkánov z Prešova. Na jeho opravu sa zložili Amerikáni z Lúčky, ktorí sa usadili v Pensylvánii. V roku 1969 po Dubčekovej jari sa ku kostolu pristavila nová veža. Veľké úpravy v Kostole Najsvätejšej Trojice sa udiali po roku 1978 za farára Pavla Drába. Po nežnej revolúcii veriaci v Lúčke v rokoch 1991 až 1993 postavili nový kostol sv. Anny. V obci sa zrodili prvé duchovné povolania – dvaja kňazi misionári verbisti, Ján a Lukáš Mizerákovi, diakon Ján Kožuško a jeho syn kňaz Pavol Kožuško, kňaz Blažej Revický a jeho sestra Lucia Revická, krížová sestra Barbora. V roku 2000 prišli do rehoľného domu na Potokoch sestry Svätého kríža, ktoré sa odvtedy neustále modlia za našu obec.