Slávnosť Krista Kráľa a 37. Svetový deň mládeže – 20. november 2022

Vo všetkých farských kostoloch sa v túto poslednú nedeľu cirkevného roka pred vyloženou Oltárnou sviatosťou koná obnova zasvätenia ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. (Pius XI., Quas primas, 11. decembra 1925).

Ktosa zúčastni na verejnom recitovaní modlitby Ježišu, Vykupiteľ ľudského pokolenia určenej na slávnosť Krista Kráľa, môže získať za obvyklých podmienok úplné odpustky. 

Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí slávnosťou Nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa neba i zeme. Pri tejto príležitosti text príspevku kňaza Daniela Diana.

V Katolíckej cirkvi liturgické slávenia vznikali na základe aktuálnosti časov. Prví kresťania slávili najskôr liturgiu Veľkej noci – Eucharistiu podľa príkazu Ježiša Krista. Postupne si začali liturgicky pripomínať jednotlivé tajomstvá života Krista, a tak sa začali sláviť sviatky Zjavenia Pána a Vianoc, neskôr aj sviatky Panny Márie a svätých.

S postupom času, ako boli nastolené otázky viery, bol zavedený sviatok Panny Márie Bohorodičky. Po vyhlásení dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie (1854) bol v Cirkvi zavedený sviatok s týmto titulom. Silný vplyv vývoj liturgických slávení mali pápeži a koncily. V novodobých dejinách pápež Pius XI. prijal za svoje motto: „Pokoj Kristov v kráľovstve Kristovom“. Svojim postojom sa usiloval dokázať, že Cirkev sa má aktívne podieľať na činnosti spoločnosti, nie sa od nej izolovať.

V prvej encyklike Ubi arcano (1922) založil Katolícku akciu – viedla k úzkej spolupráci laikov s hierarchiou. Ako odpoveď na dobový sekularizmus vyhlásil sviatok Krista Kráľa (1925).

Pius XI. 11. decembra 1925 vydal encykliku Quas primas pre patriarchov, arcibiskupov, biskupov a všetkých ostatných miestnych správcov, ktorí zdieľajú pokoj a príslušnosť k Apoštolskému stolcu, aby medzi ľudom zažiarila nádej na zaistený mier (pokoj) – nariadil všeobecne, že má byť slávený sviatok Krista Kráľa v poslednú nedeľu mesiaca októbra.

V úvode encykliky pápež Pius XI. konštatuje, že od samého začiatku svojho pontifikátu všetkých svojimi nariadeniami napomínal, že pokoj Kristov je potrebné hľadať v Kristovom kráľovstve, lebo k dohode a upevneniu mieru niet účinnejšieho prostriedku ako obnova Kristovej vlády.

V prvej časti encykliky s názvom Milostivý rok je hlásateľom Kristovho kráľovstva, Pius XI. vyznáva, že on sám bol naplnený potešením, keď v Chráme sv. Petra, po vyhlásení šiestich vyznávačov a panien za svätých, nesmierne množstvo veriacich prevolávalo pri ďakovnom chválospeve: „Ty si Kráľ slávy, Kriste!“ Okrem toho na ten jubilejný rok (1925) pripadlo 1600. výročie Nicejského snemu (325), ktorý slávnostne vyhlásil a ako článok viery predložil jednopodstatnosť jednorodeného Syna s jeho Otcom. Tento snem taktiež vložil do Vyznania viery slová: „A jeho kráľovstvu nebude konca.“ Pretože tento svätý rok veľmi prispel k oslave Kristovho kráľovstva, zakončíme ho tým, hovorí Pius XI., že zavedieme do cirkevnej liturgie zvláštny sviatok Pána nášho Ježiša Krista Kráľa.

Podľa pápeža Pia XI. je zvykom nazývať Krista Kráľom pre najvyššiu dokonalosť, ktorou vyniká nad všetkými tvormi. Týmto spôsobom je Kristus Kráľom nad rozumom človeka (lat. in mentibus hominum), pretože on je pravda sama a všetci ľudia musia od neho čerpať pravdu a poslušne ju prijímať.

Kristus je Kráľom nad vôľou človeka (lat. in voluntatibus hominum), pretože Kristus svojím vnútorným vedením a vnuknutím podrobuje našu slobodnú vôľu svojej vôli, a tým nám dodáva nadšenie k najušľachtilejším úkonom. Kristus je Kráľom sŕdc pre svoju „lásku, ktorá presahuje každé poznanie“ (Ef 3, 19). Je zrejmé, že kráľovské meno a kráľovská moc prináleží Kristovi ako človeku aj vo vlastnom slova zmysle.

V tretej časti s názvom Kristovo kráľovstvo vo Svätom písme analyzuje Pius XI., že na mnohých miestach vo Svätom písme sa dočítame, že Kristus je Kráľ. Kristus totiž je predurčený ako Vládca pochádzajúci od Jakuba (Num 24, 19); bol pomenovaný Kráľ, od Otca bol ustanovený nad Sionom – svätým vrchom (Ž 2, 6) a jeho kráľovstvu nikto nepopíše hranice (Ž 71, 8) a vytrvá až naveky (Iz 9, 7), tak ako kráľ predpovedal (Jer 23, 5), má vládnuť až na veky (Dan 2, 44). Táto náuka o Kristovi Kráľovi je potvrdená aj na stránkach Nového zákona. Archanjel zvestuje Panne, že porodí syna, ktorému dá Pán Boh trón Dávida, jeho otca; ten bude vládnuť nad potomstvom Jakubovým na veky a jeho kráľovstvo bude bez konca (Lk 1, 32 – 33).

Kristus sám vydáva svedectvo o svojom kráľovstve: hovorí vo svojej poslednej reči k ľudu o odmenách a trestoch, ktorých sa dostane dobrým a zlým pre celú večnosť; odpovedá rímskemu miestodržiteľovi, ktorý sa verejne pýta, či je kráľom; alebo po svojom zmŕtvychvstaní zveruje apoštolom úrad učiť a krstiť všetky národy; skrátka kedykoľvek sa naskytla vhodná príležitosť, sám seba nazýval kráľom (Mt 25, 31 – 40) a verejne sa vydával za kráľa (Jn 18, 37) a slávnostne prehlásil, že je mu daná všetka moc na nebi i na zemi (Mt 28, 18). Čo iné je vyjadrené týmito slovami, než veľkosť jeho moci a nekonečnosť jeho kráľovstva?

Nemôžeme sa teda čudovať, že Ján ho nazýva „vládcom nad pozemskými kráľmi“ (Zjv 1, 5), a že sa zjavil apoštolovi vo videní o konci sveta, ako má na svojom plášti vo výške bedier napísané: „Kráľ kráľov a Pán pánov“ (Zjv 19, 16). Veď Krista Otec „ustanovil dedičom všetkého“ (Hebr 1, 2), musí teda kraľovať, až kým na konci sveta nepoloží všetkých nepriateľov pod nohy Boha a Otca (1 Kor 15, 25). Quas primas a zdôrazňuje, že je potrebné učiť o Kristovej kráľovskej dôstojnosti a moci. To je zahrnuté v piatej časti encykliky s názvom „Základ Kristovej kráľovskej dôstojnosti“. Kristus je naším Kráľom nielen právom svojho zrodenia, ale aj právom, ktoré nadobudol svojím vykupiteľským dielom, veď „boli sme vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt 1, 18 – 19). Neprináležíme už sebe, pretože Kristus nás kúpil za veľkú cenu (1 Kor 6, 20). Zo šiestej časti Povaha Kristovho kráľovstva je dôležitý fakt, ktorý zdôraznil aj Pius XI., že Kristovo kráľovstvo obsahuje trojakú moc, bez ktorej by žiadne kráľovstvo nebolo mysliteľné. Ježiš Kristus je náš zákonodarca, ktorého sú všetci povinní poslúchať (Mk 16, 15 – 16). Moc sudcu dostal Ježiš od Otca (Jn 5, 22) a má právo odmeňovať a trestať ľudí počas ich pozemského života. Kristus má taktiež moc výkonnú, pretože všetci ľudia sú povinní poslúchať jeho zákony, spurným hrozia tresty, ktorým nikto nemôže uniknúť.

Siedma časť s názvom Kristovo kráľovstvo sa vzťahuje zvlášť na duchovné záležitosti a nám pripomína, že Kristova kráľovská moc sa rozprestiera nad všetkých ľudí a nad všetky národy, pretože je len jediný prameň šťastia pre jednotlivca i pre spoločnosť: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). „Preto tí, ktorí riadia národy, nech sami i so svojím ľudom neodopierajú verejne preukazovať Kristovej vláde povinnú úctu a poslušnosť, ak si chcú zachovať naplno svoju autoritu a povzniesť blaho a šťastie svojej krajiny.“

Ôsma časť Požehnanie plynúce z Kristovej kráľovskej vlády konštatuje, že predchodca Pia XI., Lev XIII., pred dvadsiatimi piatimi rokmi v encyklike Annum sanctum (25. mája 1899) predniesol tieto slová: „Aké šťastie by zavládlo na svete, keby sa všetci jednotliví ľudia, rodiny i štáty nechali riadiť Kristom. Potom konečne bude možné vyliečiť toľko rán; potom právo nájde svoju predošlú autoritu, obnoví sa krásny pokoj, klesnú meče a zbrane vypadnú z rúk, keď všetci ochotne príjmu Kristovu vládu a budú ho poslúchať, a každý jazyk bude vyznávať, že Pán Ježiš Kristus je v sláve Boha Otca.

Dôvody pre zavedenie sviatku Krista Kráľa sú v deviatej časti encykliky: „Aby kresťanská spoločnosť hojnejšie prijímala tieto vzácne prednosti a aby si ich natrvalo uchovala, musí sa čo najviac rozšíriť náuka o kráľovskej dôstojnosti nášho Spasiteľa. K tomu sa však nezdá nič užitočnejšie, než ustanovenie vlastného a zvláštneho sviatku Krista Kráľa . Z desiatej časti s názvom Sviatok Krista Kráľa je liekom proti súčasnému laicizmu je zrejmý hlavný dôvod Pia XI. pre ustanovenie sviatku Krista Kráľa: „Všade je rozosiate semeno nesvornosti a sú medzi národmi vzplanuté plamene nenávisti a sporu, ktoré ešte veľmi zadržujú obnovu pokoja: je rozšírená bezuzdná žiadostivosť, ktorá sa nezriedka zakrýva rúškom všeobecného blaha a lásky k vlasti, a z toho vznikajú roztržky medzi občanmi a ona slepá a bezuzdná sebecká láska, ktorá nehľadá nič iné ako vlastný prospech a zisk, a podľa toho hodnotí všetko ostatné: je celkom rozvrátený rodinný pokoj zabúdaním na povinnosti a nedbanlivosťou; jednota a pevnosť rodiny je otrasená; a nakoniec ľudská spoločnosť je rozvrátená a rúti sa do záhuby. Sviatok Krista Kráľa, ktorý sa má odteraz sláviť každoročne, vzbudzuje v nás živú nádej, že sa ľudská spoločnosť sa šťastne sa vráti k najmilšiemu Spasiteľovi.“ Trinásta kapitola hovorí o úradnom zavedení sviatku Krista Kráľa: „Našou apoštolskou mocou ustanovujeme sviatok nášho Pána Ježiša Krista Kráľa, ktorý sa má sláviť každoročne po celom svete poslednú nedeľu v októbri, bezprostredne pred sviatkom Všetkých svätých. Nariaďujeme tiež, aby sa tohto dňa každoročne obnovilo zasvätenie ľudského pokolenia najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, čo nám prikázal každoročne opakovať náš predchodca v blahej pamäti Pius X.“ Za týmto nariadením nasleduje štrnásta časť Požehnanie plynúce z ustanovenia sviatku Krista Kráľa, v ktorej Pius XI. vysvetľuje, aký úžitok sa očakáva pre Cirkev, pre štát aj jednotlivých veriacich z uctievania Krista Kráľa. Po reforme liturgického kalendára dostal miesto na konci Cezročného obdobia, teda na konci liturgického roku. Tým sa vyzdvihuje aj jeho eschatologický charakter (gr. eschaton – týkajúci sa posledných vecí a udalostí).

Prvý raz sa nedeľa Krista Kráľa teda slávila na konci Svätého roka 1925 a bola spojená s modlitbami a poklonami, ktoré mali vzbudzovať v srdciach veriacich túžby a predsavzatia naprávať svoj život, aby Krista lepšie prijímali za svojho Pána a Kráľa. Modlitba zasvätenia ľudstva Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu pred vystavenou Oltárnou sviatosťou od začiatku bola spojená s možnosťou získania úplných odpustkov. 

Reforma liturgických sláveni Druhým vatikánskym koncilom neobišla ani tento sviatok. Jeho slávenie sa presunulo z poslednej októbrovej  nedele na poslednú nedeľu liturgickeho roku, teda Tridsiatu štvrtú nedeľu v Cezročnom obdobi – v roku 2022 teda na 20. novembra. Evanjelium tejto nedele v liturgickom roku „C“ nam Ježiša predstavuje ako muža bolesti na kríži, kde Krista ako Kráľa uznáva kajúci lotor, na rozdiel od veľkňazov a vojakov stojacich pod krížom, na ktorý dal Pilát umiestniť napis: „Toto je židovský kráľ“. 

Pápež František v roku 2021 preložil slávenie svetového dna mládeže na tento deň. Pôvodne sa slávil na Kvetnú nedeľu od jeho ustanovenia sv. Jánom Pavlom II. v roku 1985. V roku 2022 sa bude sláviť teda druhý raz v deň tejto veľkej slávnosti ako 37. v poradi. 

Posolstvo Svätého Otca Františka na 37. svetové dni mládeže 2022 – 2023

 
Mária vstala a ponáhľala sa  (porov. Lk 1, 39)


 
Milí mladí priatelia!
 
Téma Svetových dní mládeže v Paname bola: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Po tomto stretnutí sme sa vydali na cestu k novému cieľu – Lisabonu 2023 – a odvtedy zaznieva v našich srdciach naliehavá Božia výzva, aby sme vstali. V roku 2020 sme rozjímali nad Ježišovými slovami: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ (Lk 7, 14). A minulý rok nás inšpirovala postava sv. Pavla apoštola, ktorému zmŕtvychvstalý Kristus povedal: Vstaň! Ustanovím ťa za svedka toho, čo si videl (porov. Sk 26, 16). V etape, ktorá nám ešte ostáva, kým dorazíme do Lisabonu, budeme kráčať spoločne s Pannou z Nazareta, ktorá hneď po zvestovaní vstala a ponáhľala sa (porov. Lk 1, 39), aby pomohla svojej sesternici Alžbete. Tieto tri témy spája sloveso vstať, teda výraz, ktorý má tiež význam „vstať z mŕtvych“, „prebudiť sa k životu“.
 
V tejto ťažkej dobe, keď ľudstvo prežíva traumu z pandémie a je zmietané vojnovou drámou, otvára Mária pre všetkých – a osobitne pre vás, ktorí ste mladí tak ako ona – cestu blízkosti a stretnutia. Dúfam a pevne verím, že skúsenosť, ktorú mnohí z vás zažijú v auguste budúceho roku v Lisabone, bude znamenať nový začiatok pre vás mladých a spolu s vami aj pre celé ľudstvo.
 

Mária vstala

Po zvestovaní sa mohla Mária sústrediť len na seba, na svoje starosti a obavy vyplývajúce z jej nového stavu. Ale nie, ona úplne dôveruje Bohu. Myslí skôr na Alžbetu. Vstane a vychádza na slnečné svetlo, kde je život a pohyb. Hoci anjelovo šokujúce zvestovanie spôsobilo v jej plánoch „zemetrasenie“, mladú ženu to neparalyzuje, pretože je v nej Ježiš, moc vzkriesenia. Už nosí v sebe obetovaného Baránka, ktorý je však stále živý. Vstane a dá sa do pohybu, pretože si je istá, že Boží plán je pre jej život tým najlepším možným plánom. Mária sa stáva Božím chrámom, obrazom Cirkvi na ceste; Cirkvi, ktorá vychádza a dáva sa do služby; Cirkvi, nositeľky dobrej zvesti!

Zažiť prítomnosť vzkrieseného Krista vo vlastnom živote, stretnúť ho „živého“, to je najväčšia duchovná radosť, je to výbuch svetla, ktorý nikoho nemôže nechať „nehybného“. Človeka to okamžite uvedie do pohybu a núti ho priniesť túto novinu iným, svedčiť o radosti z tohto stretnutia. To je to, čo núti prvých učeníkov v dňoch po zmŕtvychvstaní, aby sa náhlili: „Rýchlo vyšli z hrobu a so strachom i s veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom“ (Mt 28, 8).

V rozprávaniach o vzkriesení sa často používajú dve slovesá: zobudiť sa a vstať. Nimi nás Pán vyzýva, aby sme vyšli na svetlo, aby sme sa ním nechali viesť a prekročili prah všetkých našich zatvorených dverí. „Je to významný obraz pre Cirkev. Aj my ako Pánovi učeníci a kresťanské spoločenstvo sme povolaní rýchlo vstať, vstúpiť do dynamizmu vzkriesenia a nechať sa Pánom viesť po cestách, ktoré nám chce ukázať“ (Homília na slávnosť svätých Petra a Pavla, 29. júna 2022).

Pánova matka je vzorom mladých ľudí v pohybe, nie nehybne sediacich pred zrkadlom a rozjímajúcich nad vlastným obrazom alebo „uväznených“ v sociálnych sieťach. Je úplne zameraná navonok. Je to paschálna žena, ktorá je neustále v stave exodu, v stave vychádzania zo seba k veľkému Druhému, ktorým je Boh, a k druhým, svojim bratom a sestrám, najmä k tým, ktorí to najviac potrebujú, ako jej sesternica Alžbeta.

 
…a ponáhľala sa

Svätý Ambróz Milánsky vo svojom komentári k Lukášovmu evanjeliu píše, že Mária sa ponáhľala do hornatého kraja, „pretože sa tešila z prisľúbenia a túžila nábožne vykonať túto službu, s elánom vychádzajúcim z jej vnútornej radosti. Kam inam by sa teraz, naplnená Bohom, mohla ponáhľať, než „nahor“? Milosť Ducha Svätého nezahŕňa nijakú ťažkopádnosť“. Máriina náhlivosť je teda náhlivosťou ohľaduplnej služby, radostného ohlasovania a pohotovej odpovede na milosť Ducha Svätého.

Pre Máriu bola potreba jej staršej sesternice výzvou. Necúvla, nezostala ľahostajná. Myslela viac na iných než na seba. A to dodalo jej životu dynamiku a nadšenie. Každý z vás si môže položiť otázku: Ako reagujem na potreby, ktoré vidím okolo seba? Napadne mi hneď „dobrý dôvod“, aby som vycúval, alebo sa o ne zaujímam a dávam sa k dispozícii? Nemôžete, samozrejme, vyriešiť všetky problémy sveta. Môžete však začať od tých, ktoré sú vám najbližšie, od problémov vo vašej krajine. Matke Tereze raz povedali: „To, čo robíš, je len kvapka v mori“. A ona odpovedala: „Ale keby som to neurobila, oceán by mal o jednu kvapku menej.“

V prípade konkrétnej a naliehavej potreby sa musí konať rýchlo. Koľko ľudí na svete čaká na návštevu niekoho, kto sa o nich postará! Koľko starých ľudí, chorých, väzňov, utečencov potrebuje náš súcitný pohľad, našu návštevu, brata či sestru, ktorí by prelomili bariéru ľahostajnosti!

Aké „nutkanie“ vás poháňa, milí mladí priatelia? Čo spôsobuje, že cítite takú nutnosť sa pohnúť, že nedokážete ostať stáť na mieste? Mnohí ľudia, ktorých postihli také veci ako pandémia, vojna, nútená migrácia, chudoba, násilie, klimatické katastrofy, si kladú otázku: Prečo sa to deje práve mne? Prečo práve ja? Prečo práve teraz? A tak ústredná otázka nášho života znie: pre koho som tu? (porov. apoštolskú posynodálnu exhortáciu Christus vivit, 286).

Náhlivosť mladej ženy z Nazareta je náhlivosťou tých, ktorí dostali od Pána výnimočné dary a nemôžu konať inak, ako podeliť sa o ne a nechať prúdiť nesmiernu milosť, ktorú okúsili. Je to náhlivosť tých, ktorí vedia uprednostniť potreby druhých pred svojimi vlastnými. Mária je príkladom mladého človeka, ktorý nestráca čas usilovaním sa o pozornosť alebo uznanie druhých – ako sa to stáva, keď sme závislí od „lajkov“ na sociálnych sieťach –, ale usiluje sa o skutočné spojenie, ktoré vychádza zo stretnutia, zo vzájomného zdieľania, z lásky a služby.

Od zvestovania, odvtedy, ako sa prvýkrát vydala na cestu, aby navštívila svoju sesternicu, neprestáva Mária prekonávať priestor a čas, aby navštívila svoje deti, ktoré potrebujú jej starostlivú pomoc. Ak na našej ceste prebýva Boh, vedie nás to priamo k srdcu každého z našich bratov a sestier. Koľko svedectiev nám prinášajú ľudia, ktorých „navštívila“ Mária, Ježišova a naša Matka! Na koľkých odľahlých miestach na zemi navštívila Mária v priebehu stáročí svoj ľud – cez zjavenia alebo osobitné milosti! Na tejto zemi sotva existuje miesto, ktoré by nenavštívila. Božia Matka kráča uprostred svojho ľudu poháňaná starostlivou nehou a berie na seba naše starosti a ťažkosti. A všade tam, kde je jej zasvätený pútnický chrám, kostol alebo kaplnka, sa hrnú jej deti vo veľkom počte. Koľko prejavov ľudovej zbožnosti! Púte, slávnosti, modlitby, sväté obrazy v domoch a mnohé iné, to sú konkrétne príklady živého vzťahu medzi Pánovou matkou a jeho ľudom, navštevujúcimi sa navzájom!
 

Dobrý zhon nás vždy posúva nahor i k sebe navzájom

Dobrý zhon nás vždy posúva nahor i k sebe navzájom. No existuje aj nedobrý zhon, ktorý nás vedie k tomu, že žijeme povrchne, berieme všetko na ľahkú váhu, bez záväzkov a zainteresovanosti; bez toho, aby sme sa skutočne venovali tomu, čo robíme; zhon, v  ktorom žijeme, študujeme, pracujeme, stretávame sa s inými bez toho, aby sme pritom zapojili aj hlavu, nieto ešte srdce. Môže sa to stať v medziľudských vzťahoch: v rodine, keď nikdy skutočne nepočúvame druhých a nevenujeme im čas; v priateľských vzťahoch, keď očakávame, že nás priateľ bude baviť a uspokojovať naše potreby, no ak vidíme, že on je v kríze a potrebuje nás, hneď sa mu vyhýbame a ideme za iným; ba dokonca aj v partnerských vzťahoch, medzi snúbencami, keď máloktorý z nich má trpezlivosť dôkladne spoznať a pochopiť toho druhého. Rovnaký postoj sa môže prejaviť aj v škole, v práci a v iných oblastiach každodenného života. No všetko to, čo prežívame v takejto náhlivosti, len ťažko prinesie ovocie. Existuje riziko, že to zostane sterilné. Dočítame sa o tom v Knihe prísloví: „Úsilia pričinlivého (vedú ho) vždy k zisku, lež každého, kto by rád rýchlo nahonobiť, (vedú) k veľkej chudobe“ (21, 5).
 
Keď Mária konečne príde do domu Zachariáša a Alžbety, odohrá sa nádherné stretnutie! Alžbeta zažila zázračný Boží zásah, keď jej Boh v starobe daroval syna. Mala by všetky dôvody hovoriť najskôr o sebe, no nie je zameraná na seba, lež s otvorenou náručou ide privítať svoju mladučkú sesternicu a plod jej lona. Len čo Alžbeta začuje jej pozdrav, naplní ju Duch Svätý. Takéto prekvapenie a vyliatie Ducha sa deje vtedy, keď zažívame skutočnú pohostinnosť, keď do centra pozornosti staviame hosťa, a nie seba. Vidíme to aj v príbehu o Zachejovi. V Lukášovi 19, 5  čítame: „Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: ,Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!ʻ On chytro zišiel a prijal ho s radosťou.“

Mnohým z nás sa stalo, že nám Ježiš nečakane vyšiel v ústrety: po prvýkrát sme u neho zažili blízkosť, úctu, nijaké predsudky a odsudzovanie, ale milosrdný pohľad, s ktorým sme sa u iných nikdy nestretli. No nielen to. Cítili sme, že Ježišovi nestačí pozerať sa na nás len z diaľky, ale chce byť s nami, chce s nami zdieľať svoj život. Radosť z tejto skúsenosti v nás vzbudila túžbu prijať ho, naliehavú potrebu byť s ním a lepšie ho spoznať. Alžbeta a Zachariáš prijali Máriu a Ježiša! Učme sa od týchto dvoch starých ľudí, čo znamená pohostinnosť! Spýtajte sa svojich rodičov a starých rodičov, ako aj starších členov vašich spoločenstiev, čo pre nich znamená byť pohostinný voči Bohu a voči druhým. Dobre urobíte, ak si vypočujete skúsenosti tých, ktorí boli pred vami.

Milí mladí, je načase, aby sme sa opäť náhlivo vydali na cestu ku konkrétnym stretnutiam; na cestu, kde opravdivo prijmeme tých, ktorí sú iní ako my, ako sa to udialo medzi mladučkou Máriou a oveľa staršou Alžbetou. Len tak prekonáme vzdialenosti – medzi generáciami, medzi spoločenskými triedami, medzi etnickými skupinami a kategóriami všetkého druhu – ba prekonáme aj vojny. Mladí ľudia sú vždy nádejou na novú jednotu roztriešteného a rozdeleného ľudstva. Ale len ak majú pamäť, len ak počúvajú drámy a sny starých ľudí. „Nie je náhodou, že vojna sa vrátila do Európy v čase, keď vymiera generácia, ktorá ju zažila v minulom storočí“ (Posolstvo k 2. svetovému dňu starých rodičov a seniorov). Preto je potrebné spojenectvo medzi mladými a starými, aby sme nezabudli na lekcie z histórie, aby sme prekonali polarizáciu a extrémizmus tejto doby.

Svätý Pavol v Liste Efezanom píše: „V Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi. Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo“ (2, 13 – 14). Ježiš je Božou odpoveďou na výzvy, ktorým čelí ľudstvo v každom veku. A túto odpoveď si Mária nesie v sebe, keď ide za Alžbetou. Máriiným najväčším darom pre jej staršiu príbuznú je, že jej  prináša Ježiša. Neoceniteľná je, samozrejme, aj konkrétna pomoc. Nič však nemohlo naplniť Zachariášov dom takou veľkou radosťou a tak zmysluplne ako Ježišova prítomnosť v lone Panny, ktorá sa stala príbytkom živého Boha. V tomto hornatom kraji Ježiš svojou prítomnosťou vyslovuje svoju prvú „kázeň na vrchu“ bez toho, aby povedal čo len slovo: v tichosti ohlasuje blahoslavenstvo maličkých a pokorných, ktorí sa zverujú Božiemu milosrdenstvu.

Moje posolstvo pre vás, mladí ľudia, veľké posolstvo, ktorého nositeľkou je Cirkev, je Ježiš! Áno, on sám, jeho nekonečná láska ku každému z nás, jeho spasenie a nový život, ktorý nám dal. A Mária je nám vzorom, ako prijať tento nesmierny dar do nášho života a odovzdať ho druhým, aby sme sa stali nositeľmi Krista, nositeľmi jeho súcitnej lásky, jeho veľkodušnej služby trpiacemu ľudstvu.
 

Všetci spoločne kráčajme do Lisabonu!

Mária bola dievčina ako mnohé z vás. Bola jednou z nás. Biskup Tonino Bello o nej napísal: „Svätá Mária, […] dobre vieme, že si bola predurčená plaviť sa na šírom mori. Ale ak ťa nútime plaviť sa pri pobreží, nie je to preto, že by sme ťa chceli znížiť na úroveň našej malej pobrežnej plavby. Je to preto, aby sme si aj my, keď ťa uvidíme tak blízko brehov našej skľúčenosti, uvedomili, že sme povolaní vydať sa na plavbu oceánom slobody, ako ty“ (Maria donna dei nostri giorni, San Paolo, Cinisello Balsamo 2012, 12 – 13).

Z Portugalska, ako som pripomenul v prvom posolstve tejto trilógie, sa v 15. a 16. storočí vydalo na cestu do neznámeho sveta mnoho mladých ľudí – medzi nimi mnohí misionári a misionárky –, aby sa podelili o svoju skúsenosť s Ježišom aj s inými ľuďmi a národmi (porov. Posolstvo na SDM 2020). A práve túto krajinu sa Mária rozhodla navštíviť na začiatku 20. storočia, keď z Fatimy odovzdala všetkým generáciám mocné a ohromujúce posolstvo Božej lásky, vyzývajúcej k obráteniu, ku skutočnej slobode. Každého z vás srdečne pozývam na veľkú medzikontinentálnu púť mladých, ktorá vyvrcholí Svetovými dňami mládeže v Lisabone v auguste budúceho roka, a pripomínam, že 20. novembra, na slávnosť Krista Kráľa, budeme v jednotlivých cirkvách na celom svete sláviť svetový deň mládeže. V tejto súvislosti môže byť pre všetkých, ktorí sa venujú službe mládeži, veľkou pomocou nedávny dokument Dikastéria pre laikov, rodinu a život – Pastoračné usmernenia pre slávenie svetového dňa mládeže v partikulárnych cirkvách.

Drahí mladí, snívam o tom, že na svetových dňoch mládeže opäť zažijete radosť zo stretnutia s Bohom a so svojimi bratmi a sestrami. Po dlhých obdobiach odstupu a izolácie – s Božou pomocou –v Lisabone spoločne znovu objavíme radosť z bratského objatia medzi národmi a generáciami; objatia zmierenia a pokoja, objatia nového misijného bratstva! Nech Duch Svätý zapáli vo vašich srdciach túžbu vstať a radosť z toho, že všetci spoločne kráčame synodálnym štýlom a opúšťame falošné hranice. Teraz je čas povstať! Rýchlo vstaňme! A tak ako Mária aj my nosme Ježiša v sebe, aby sme ho sprostredkovali všetkým! V tomto krásnom období vášho života choďte vpred, neodkladajte to, čo vo vás Duch môže vykonať! Zo srdca žehnám vašim snom a krokom.
 

V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 15. augusta 2022, na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie
 

FRANTIŠEK