Vo všetkých farských kostoloch sa v túto poslednú nedeľu cirkevného roka pred vyloženou Oltárnou sviatosťou koná obnova zasvätenia ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. (Pius XI., Quas primas, 11. decembra 1925).
Ktosa zúčastni na verejnom recitovaní modlitby Ježišu, Vykupiteľ ľudského pokolenia určenej na slávnosť Krista Kráľa, môže získať za obvyklých podmienok úplné odpustky.
V Katolíckej cirkvi liturgické slávenia vznikali na základe aktuálnosti časov. Prví kresťania slávili najskôr liturgiu Veľkej noci – Eucharistiu podľa príkazu Ježiša Krista. Postupne si začali liturgicky pripomínať jednotlivé tajomstvá života Krista, a tak sa začali sláviť sviatky Zjavenia Pána a Vianoc, neskôr aj sviatky Panny Márie a svätých.
S postupom času, ako boli nastolené otázky viery, bol zavedený sviatok Panny Márie Bohorodičky. Po vyhlásení dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie (1854) bol v Cirkvi zavedený sviatok s týmto titulom. Silný vplyv vývoj liturgických slávení mali pápeži a koncily. V novodobých dejinách pápež Pius XI. prijal za svoje motto: „Pokoj Kristov v kráľovstve Kristovom“. Svojim postojom sa usiloval dokázať, že Cirkev sa má aktívne podieľať na činnosti spoločnosti, nie sa od nej izolovať.
V prvej encyklike Ubi arcano (1922) založil Katolícku akciu – viedla k úzkej spolupráci laikov s hierarchiou. Ako odpoveď na dobový sekularizmus vyhlásil sviatok Krista Kráľa (1925).
Pius XI. 11. decembra 1925 vydal encykliku Quas primas pre patriarchov, arcibiskupov, biskupov a všetkých ostatných miestnych správcov, ktorí zdieľajú pokoj a príslušnosť k Apoštolskému stolcu, aby medzi ľudom zažiarila nádej na zaistený mier (pokoj) – nariadil všeobecne, že má byť slávený sviatok Krista Kráľa v poslednú nedeľu mesiaca októbra.
V úvode encykliky pápež Pius XI. konštatuje, že od samého začiatku svojho pontifikátu všetkých svojimi nariadeniami napomínal, že pokoj Kristov je potrebné hľadať v Kristovom kráľovstve, lebo k dohode a upevneniu mieru niet účinnejšieho prostriedku ako obnova Kristovej vlády.
V prvej časti encykliky s názvom Milostivý rok je hlásateľom Kristovho kráľovstva, Pius XI. vyznáva, že on sám bol naplnený potešením, keď v Chráme sv. Petra, po vyhlásení šiestich vyznávačov a panien za svätých, nesmierne množstvo veriacich prevolávalo pri ďakovnom chválospeve: „Ty si Kráľ slávy, Kriste!“ Okrem toho na ten jubilejný rok (1925) pripadlo 1600. výročie Nicejského snemu (325), ktorý slávnostne vyhlásil a ako článok viery predložil jednopodstatnosť jednorodeného Syna s jeho Otcom. Tento snem taktiež vložil do Vyznania viery slová: „A jeho kráľovstvu nebude konca.“ Pretože tento svätý rok veľmi prispel k oslave Kristovho kráľovstva, zakončíme ho tým, hovorí Pius XI., že zavedieme do cirkevnej liturgie zvláštny sviatok Pána nášho Ježiša Krista Kráľa.
Podľa pápeža Pia XI. je zvykom nazývať Krista Kráľom pre najvyššiu dokonalosť, ktorou vyniká nad všetkými tvormi. Týmto spôsobom je Kristus Kráľom nad rozumom človeka (lat. in mentibus hominum), pretože on je pravda sama a všetci ľudia musia od neho čerpať pravdu a poslušne ju prijímať.
Kristus je Kráľom nad vôľou človeka (lat. in voluntatibus hominum), pretože Kristus svojím vnútorným vedením a vnuknutím podrobuje našu slobodnú vôľu svojej vôli, a tým nám dodáva nadšenie k najušľachtilejším úkonom. Kristus je Kráľom sŕdc pre svoju „lásku, ktorá presahuje každé poznanie“ (Ef 3, 19). Je zrejmé, že kráľovské meno a kráľovská moc prináleží Kristovi ako človeku aj vo vlastnom slova zmysle.
V tretej časti s názvom Kristovo kráľovstvo vo Svätom písme analyzuje Pius XI., že na mnohých miestach vo Svätom písme sa dočítame, že Kristus je Kráľ. Kristus totiž je predurčený ako Vládca pochádzajúci od Jakuba (Num 24, 19); bol pomenovaný Kráľ, od Otca bol ustanovený nad Sionom – svätým vrchom (Ž 2, 6) a jeho kráľovstvu nikto nepopíše hranice (Ž 71, 8) a vytrvá až naveky (Iz 9, 7), tak ako kráľ predpovedal (Jer 23, 5), má vládnuť až na veky (Dan 2, 44). Táto náuka o Kristovi Kráľovi je potvrdená aj na stránkach Nového zákona. Archanjel zvestuje Panne, že porodí syna, ktorému dá Pán Boh trón Dávida, jeho otca; ten bude vládnuť nad potomstvom Jakubovým na veky a jeho kráľovstvo bude bez konca (Lk 1, 32 – 33).
Kristus sám vydáva svedectvo o svojom kráľovstve: hovorí vo svojej poslednej reči k ľudu o odmenách a trestoch, ktorých sa dostane dobrým a zlým pre celú večnosť; odpovedá rímskemu miestodržiteľovi, ktorý sa verejne pýta, či je kráľom; alebo po svojom zmŕtvychvstaní zveruje apoštolom úrad učiť a krstiť všetky národy; skrátka kedykoľvek sa naskytla vhodná príležitosť, sám seba nazýval kráľom (Mt 25, 31 – 40) a verejne sa vydával za kráľa (Jn 18, 37) a slávnostne prehlásil, že je mu daná všetka moc na nebi i na zemi (Mt 28, 18). Čo iné je vyjadrené týmito slovami, než veľkosť jeho moci a nekonečnosť jeho kráľovstva?
Nemôžeme sa teda čudovať, že Ján ho nazýva „vládcom nad pozemskými kráľmi“ (Zjv 1, 5), a že sa zjavil apoštolovi vo videní o konci sveta, ako má na svojom plášti vo výške bedier napísané: „Kráľ kráľov a Pán pánov“ (Zjv 19, 16). Veď Krista Otec „ustanovil dedičom všetkého“ (Hebr 1, 2), musí teda kraľovať, až kým na konci sveta nepoloží všetkých nepriateľov pod nohy Boha a Otca (1 Kor 15, 25). Quas primas a zdôrazňuje, že je potrebné učiť o Kristovej kráľovskej dôstojnosti a moci. To je zahrnuté v piatej časti encykliky s názvom „Základ Kristovej kráľovskej dôstojnosti“. Kristus je naším Kráľom nielen právom svojho zrodenia, ale aj právom, ktoré nadobudol svojím vykupiteľským dielom, veď „boli sme vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt 1, 18 – 19). Neprináležíme už sebe, pretože Kristus nás kúpil za veľkú cenu (1 Kor 6, 20). Zo šiestej časti Povaha Kristovho kráľovstva je dôležitý fakt, ktorý zdôraznil aj Pius XI., že Kristovo kráľovstvo obsahuje trojakú moc, bez ktorej by žiadne kráľovstvo nebolo mysliteľné. Ježiš Kristus je náš zákonodarca, ktorého sú všetci povinní poslúchať (Mk 16, 15 – 16). Moc sudcu dostal Ježiš od Otca (Jn 5, 22) a má právo odmeňovať a trestať ľudí počas ich pozemského života. Kristus má taktiež moc výkonnú, pretože všetci ľudia sú povinní poslúchať jeho zákony, spurným hrozia tresty, ktorým nikto nemôže uniknúť.
Siedma časť s názvom Kristovo kráľovstvo sa vzťahuje zvlášť na duchovné záležitosti a nám pripomína, že Kristova kráľovská moc sa rozprestiera nad všetkých ľudí a nad všetky národy, pretože je len jediný prameň šťastia pre jednotlivca i pre spoločnosť: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). „Preto tí, ktorí riadia národy, nech sami i so svojím ľudom neodopierajú verejne preukazovať Kristovej vláde povinnú úctu a poslušnosť, ak si chcú zachovať naplno svoju autoritu a povzniesť blaho a šťastie svojej krajiny.“
Ôsma časť Požehnanie plynúce z Kristovej kráľovskej vlády konštatuje, že predchodca Pia XI., Lev XIII., pred dvadsiatimi piatimi rokmi v encyklike Annum sanctum (25. mája 1899) predniesol tieto slová: „Aké šťastie by zavládlo na svete, keby sa všetci jednotliví ľudia, rodiny i štáty nechali riadiť Kristom. Potom konečne bude možné vyliečiť toľko rán; potom právo nájde svoju predošlú autoritu, obnoví sa krásny pokoj, klesnú meče a zbrane vypadnú z rúk, keď všetci ochotne príjmu Kristovu vládu a budú ho poslúchať, a každý jazyk bude vyznávať, že Pán Ježiš Kristus je v sláve Boha Otca.
Dôvody pre zavedenie sviatku Krista Kráľa sú v deviatej časti encykliky: „Aby kresťanská spoločnosť hojnejšie prijímala tieto vzácne prednosti a aby si ich natrvalo uchovala, musí sa čo najviac rozšíriť náuka o kráľovskej dôstojnosti nášho Spasiteľa. K tomu sa však nezdá nič užitočnejšie, než ustanovenie vlastného a zvláštneho sviatku Krista Kráľa . Z desiatej časti s názvom Sviatok Krista Kráľa je liekom proti súčasnému laicizmu je zrejmý hlavný dôvod Pia XI. pre ustanovenie sviatku Krista Kráľa: „Všade je rozosiate semeno nesvornosti a sú medzi národmi vzplanuté plamene nenávisti a sporu, ktoré ešte veľmi zadržujú obnovu pokoja: je rozšírená bezuzdná žiadostivosť, ktorá sa nezriedka zakrýva rúškom všeobecného blaha a lásky k vlasti, a z toho vznikajú roztržky medzi občanmi a ona slepá a bezuzdná sebecká láska, ktorá nehľadá nič iné ako vlastný prospech a zisk, a podľa toho hodnotí všetko ostatné: je celkom rozvrátený rodinný pokoj zabúdaním na povinnosti a nedbanlivosťou; jednota a pevnosť rodiny je otrasená; a nakoniec ľudská spoločnosť je rozvrátená a rúti sa do záhuby. Sviatok Krista Kráľa, ktorý sa má odteraz sláviť každoročne, vzbudzuje v nás živú nádej, že sa ľudská spoločnosť šťastne vráti k najmilšiemu Spasiteľovi.“ Trinásta kapitola hovorí o úradnom zavedení sviatku Krista Kráľa: „Našou apoštolskou mocou ustanovujeme sviatok nášho Pána Ježiša Krista Kráľa, ktorý sa má sláviť každoročne po celom svete poslednú nedeľu v októbri, bezprostredne pred sviatkom Všetkých svätých. Nariaďujeme tiež, aby sa tohto dňa každoročne obnovilo zasvätenie ľudského pokolenia najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, čo nám prikázal každoročne opakovať náš predchodca v blahej pamäti Pius X.“ Za týmto nariadením nasleduje štrnásta časť Požehnanie plynúce z ustanovenia sviatku Krista Kráľa, v ktorej Pius XI. vysvetľuje, aký úžitok sa očakáva pre Cirkev, pre štát aj jednotlivých veriacich z uctievania Krista Kráľa. Po reforme liturgického kalendára dostal miesto na konci Cezročného obdobia, teda na konci liturgického roku. Tým sa vyzdvihuje aj jeho eschatologický charakter (gr. eschaton – týkajúci sa posledných vecí a udalostí).
Spracoval: Daniel Dian (podľa príspevku ThDr. PaedDr. Monika Slodičková, PhD.: Encyklika Pia XI. Quas primas (1925) o Kristovi Kráľovi podľa Mikuláša Russnáka. In: Duchovný pastier, revue pre teológiu a duchovný život. Trnava SSV, 2010, č. 1.)
Posolstvo Svätého Otca Františka na 39. svetový deň mládeže
24. novembra 2024
Tí, čo dúfajú v Pána, utekať budú a neustanú (porov. Iz 40, 31)
Milí mladí!
Minulý rok sme začali kráčať cestou nádeje k jubilejnému roku, zamýšľajúc sa nad Pavlovými slovami „v nádeji sa radujte“ (Rim 12, 12). Práve preto, aby sme sa pripravili na putovanie vo svätom roku 2025, necháme sa toho roku inšpirovať prorokom Izaiášom, ktorý hovorí: „Tí, čo dúfajú v Pána […], utekať budú a neustanú“ (Iz 40, 31). Tieto slová sú prevzaté z tzv. Knihy útechy (Iz 40 – 55), ktorá ohlasuje koniec vyhnanstva Izraela v Babylone a začiatok novej etapy nádeje a znovuzrodenia Božieho ľudu, ktorý sa môže vrátiť do svojej vlasti vďaka novej „ceste“, ktorú Pán v dejinách otvára pre svoje deti (porov. Iz 40, 3).
Aj my dnes žijeme v časoch poznačených dramatickými situáciami, ktoré plodia zúfalstvo a bránia nám pokojne hľadieť do budúcnosti: tragédia vojny, sociálna nespravodlivosť, nerovnosť, hlad, vykorisťovanie ľudí a stvorenstva. Často na to najviac doplácate vy, mladí, ktorí pociťujete neistotu budúcnosti a nevidíte isté vyhliadky pre svoje sny. Hrozí vám, že budete žiť bez nádeje a uväznení v nude a skľúčenosti sa niekedy necháte uniesť ilúziou prekračovania hraníc a deštruktívneho správania (porov. bulu Spes non confundit, 12). Preto by som bol rád, milí priatelia, keby k vám prišlo posolstvo nádeje, rovnako ako sa to stalo Izraelu v Babylone: aj dnes Pán pred vami otvára cestu a pozýva vás, aby ste po nej kráčali s radosťou a nádejou.
1. Životné putovanie a jeho výzvy
Izaiáš hovorí o kráčaní bez únavy. Zamyslime sa teda nad týmito dvoma aspektmi: kráčanie a únava.
Náš život je púť, cesta, ktorá nás vedie za hranice nás samých, cesta za hľadaním šťastia; a zvlášť kresťanský život je putovaním k Bohu, našej spáse a plnosti všetkého dobra. Ak naše ciele, víťazstvá a úspechy na ceste sú len materiálne, tak po počiatočnom momente uspokojenia v nás naďalej zanechávajú hlad a túžbu po hlbšom zmysle. V skutočnosti úplne neuspokoja našu dušu, pretože sme boli stvorení tým, ktorý je nekonečný, a preto v nás prebýva túžba po transcendentne, neustály nepokoj po naplnení vyšších cieľov, po niečom „viac“. Preto, ako som vám už veľakrát povedal, vám mladým nestačí „sledovať život z balkóna“.
Je však normálne, že hoci sa na svoje cesty vydávame s nadšením, skôr či neskôr začneme pociťovať únavu. V niektorých prípadoch spôsobuje úzkosť a vnútornú únavu spoločenský tlak na dosiahnutie určitých štandardov úspešnosti v štúdiu, práci či v osobnom živote. To vyvoláva istý smútok, pretože žijeme v zhone a prázdnom aktivizme, ktorý nás vedie k tomu, aby sme svoje dni napĺňali tisícami vecí, a napriek tomu máme pocit, že nikdy nestíhame a nikdy nerobíme dosť. Túto únavu často sprevádza nuda v zmysle apatie a nespokojnosti, ktorú nachádzame u tých, čo sa nikdy nikam nevydajú, nerozhodnú sa, nevyberú si, nikdy neriskujú a radšej zostávajú vo svojej komfortnej zóne, uzavretí do seba. Svet vidia a posudzujú len spred obrazovky, bez toho, aby si niekedy „zašpinili ruky“ problémami, druhými ľuďmi, životom. Tento druh únavy je ako cement, v ktorom sú ponorené naše nohy a ktorý napokon stvrdne, zaťaží nás, ochromí a zabráni nám pohnúť sa vpred. Ja mám radšej únavu tých, čo sú na ceste, než nudu tých, ktorí zostávajú na mieste a nemajú chuť kráčať!
Paradoxne, východiskom z únavy nie je zostať v pokoji a odpočívať. Skôr sa treba vydať na cestu a stať sa pútnikmi nádeje. Toto je moje pozvanie pre vás: kráčajte v nádeji! Nádej prekonáva každú únavu, každú krízu a každú úzkosť, dáva nám silnú motiváciu ísť vpred, pretože je to dar, ktorý dostávame od samotného Boha. On napĺňa náš čas zmyslom, dáva nám svetlo na cestu, ukazuje smer a cieľ života. Apoštol Pavol použil obraz atléta na štadióne, ktorý beží, aby získal víťaznú cenu (porov. 1 Kor 9, 24). Tí z vás, ktorí sa zúčastnili na športovom zápolení – nie ako diváci, ale ako protagonisti –, dobre vedia, aká vnútorná sila je potrebná na dosiahnutie cieľa. Nádej je skutočne novou silou, ktorú nám Boh vlieva a ktorá nám umožňuje vydržať na pretekoch, umožňuje nám „hľadieť do diaľky“ ponad terajšie ťažkosti a zameriava nás na konkrétny cieľ: spoločenstvo s Bohom a plnosť večného života. Ak existuje tento krásny cieľ, ak život nesmeruje do ničoty, ak sa nestratí nič z toho, o čom snívam, čo plánujem a realizujem, potom sa oplatí kráčať a potiť sa, znášať prekážky a čeliť únave, pretože konečná odmena je prenádherná!
2. Pútnici na púšti
Na životnej púti sa nevyhnutne vyskytnú rôzne výzvy. V dávnych dobách sa človek na dlhších púťach musel vyrovnávať so striedaním ročných období a meniacim sa podnebím; prechádzal príjemnými lúkami i chladnými lesmi, ale aj zasneženými horami a vyprahnutými púšťami. Aj pre veriacich ľudí je životná púť a cesta do vzdialeného cieľa rovnako únavná, ako bola pre izraelský ľud únavná cesta púšťou do zasľúbenej zeme.
To platí pre vás všetkých. Aj pre tých, ktorí ste dostali dar viery. Vyskytli sa šťastné chvíle, keď bol Boh prítomný a cítili ste ho nablízku, a iné, keď ste prežívali púšť. Môže sa stať, že po počiatočnom nadšení v štúdiu alebo práci, po odhodlaní nasledovať Krista – či už v manželstve, kňazstve alebo zasvätenom živote – prídu chvíle krízy, ktoré spôsobia, že život sa bude javiť ako ťažká cesta púšťou. Tieto krízové obdobia však nie sú stratené alebo zbytočné, môžu sa, naopak, ukázať ako dôležitá príležitosť pre rast. Sú to časy očisťovania nádeje! V krízach sa totiž zrútia mnohé falošné „nádeje“, tie, ktoré sú príliš malé pre naše srdcia. Keď sú demaskované, zostávame obnažení pred sebou samými a pred základnými otázkami života, bez akýchkoľvek ilúzií. A v tej chvíli si každý z nás môže položiť otázku: na akých nádejach zakladám svoj život? Sú pravdivé, alebo sú to ilúzie?
V týchto chvíľach nás Pán neopúšťa; stojí ako otec po našom boku a vždy nám dáva chlieb, ktorý nás posilňuje a umožňuje nám kráčať ďalej. Spomeňme si, ako dal ľudu na púšti mannu (porov. Ex 16) a ako unavenému a skľúčenému prorokovi Eliášovi dvakrát ponúkol chlieb a vodu, aby mohol kráčať „štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb“ (porov. 1 Kr 19, 3 – 8). V týchto biblických príbehoch videla viera Cirkvi predzvesť vzácneho daru Eucharistie, pravej manny a pravého viatika, ktoré nám Boh dáva, aby nás posilňoval na našej ceste. Ako povedal blahoslavený Carlo Acutis: Eucharistia je diaľnicou do neba. Tento mladý muž si z Eucharistie urobil svoje najdôležitejšie každodenné stretnutie! Takto úzko spojení s Pánom kráčame bez únavy, pretože on kráča s nami (porov. Mt 28, 20). Pozývam vás znovu objaviť veľký dar Eucharistie!
V nevyhnutných chvíľach únavy na našej púti týmto svetom sa učme odpočívať ako Ježiš a v Ježišovi. On, ktorý radí učeníkom, aby si po návrate z misie oddýchli (porov. Mk 6, 31), chápe, že aj vy potrebujete telesný odpočinok, čas na rekreáciu, spoločné stretnutia s priateľmi, na šport a dokonca aj na spánok. Existuje však aj hlbší odpočinok, odpočinok duše, ktorý mnohí hľadajú, no málokto ho nachádza, a ktorý možno nájsť len v Kristovi. Vedzte, že každá vnútorná únava môže nájsť odpočinok v Pánovi, ktorý vám hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 28). Keď vás ťaží únava z cesty, vráťte sa k Ježišovi, naučte sa v ňom odpočívať a u neho zotrvávať, lebo „tí, čo dúfajú v Pána […], utekať budú a neustanú“ (Iz 40, 31).
3. Od turistov k pútnikom
Drahí mladí, pozývam vás, aby ste sa vydali na cestu, aby ste objavili život na ceste za láskou a aby ste hľadali Božiu tvár. No odporúčam vám aj toto: nevydávajte sa na cestu ako obyčajní turisti, ale ako pútnici. Vaša cesta by nemala byť len povrchným túlaním sa rôznymi miestami života – bez toho, aby ste vnímali krásu, ktorú stretávate; bez toho, aby ste objavili zmysel prejdenej cesty – len aby ste zachytili krátke okamihy, prchavé zážitky, ktoré možno zachytiť na selfíčkach. Tak to robí turista. Pútnik sa však namiesto toho naplno ponára do miest, ktoré stretáva, necháva ich prehovoriť, robí ich súčasťou svojho hľadania šťastia. Putovanie v jubilejnom roku sa má stať znakom vnútornej cesty, ktorú sme všetci povolaní prejsť, aby sme dosiahli konečný cieľ.
S týmto postojom sa všetci pripravujme na jubilejný rok. Dúfam, že mnohým z vás sa podarí zúčastniť sa púte do Ríma a prejsť cez svätú bránu. V každom prípade bude však mať každý možnosť uskutočniť púť do jednotlivých kostolov, a tak znovu objaviť mnohé miestne svätyne, kde si svätý a verný Boží ľud pestuje svoju vieru a zbožnosť. Dúfam, že táto jubilejná púť sa pre každého z nás stane „okamihom živého a osobného stretnutia s Pánom Ježišom, ‚bránou spásy‘“ (bula Spes non confundit, 1). Povzbudzujem vás, aby ste ju prežívali s troma základnými postojmi: s vďačnosťou, v ktorej je srdce otvorené chvále za prijaté dary, predovšetkým za dar života; s hľadaním, ktoré je výrazom neustálej túžby hľadať Pána a neuhasiť smäd srdca; a napokon s pokáním, ktoré nám pomáha nazrieť do seba, rozpoznať nesprávne cesty a rozhodnutia, ktoré niekedy robíme, a takto sa môcť obrátiť k Pánovi a svetlu jeho evanjelia.
4. Pútnici nádeje pre misiu
Na cestu vám ponúkam ešte jeden príťažlivý obraz. Do Baziliky sv. Petra v Ríme sa prichádza cez námestie, ktoré obklopuje kolonáda vytvorená významným architektom a sochárom Gian Lorenzom Berninim. Celá kolonáda vyzerá ako veľké objatie: sú to dve roztvorené ramená Cirkvi, našej matky, ktorá objíma všetky svoje deti! V nadchádzajúcom svätom roku nádeje vás všetkých pozývam, aby ste zažili objatie milosrdného Boha, aby ste zažili jeho odpustenie, zrušenie našich „vnútorných dlhov“, ako to bolo zvykom v biblickej tradícii jubilejných rokov. A takto, prijatí Bohom a znovuzrodení v ňom, sa aj vy stanete otvorenou náručou pre mnohých svojich priateľov a rovesníkov, ktorí potrebujú pocítiť lásku Boha Otca cez vaše prijatie. Nech každý z vás daruje „hoci len úsmev, gesto priateľstva, bratský pohľad, úprimné vypočutie, nezištnú službu s vedomím, že v Ježišovom Duchu sa pre tých, ktorí to prijmú, môžu stať plodným semenom nádeje“ (bula Spes non confundit, 18). Nech sa teda stanete neúnavnými misionármi radosti.
Kráčajúc vpred, zahľaďme sa očami viery na svätých, ktorí nás na tejto ceste predišli, dosiahli svoj cieľ a povzbudzujú nás svojím svedectvom: „Dobrý boj som bojoval, svoj beh som dokončil, vieru som si zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod“ (2 Tim 4, 7 – 8). Príklad toľkých svätých mužov a žien nás inšpiruje a posilňuje.
Majte odvahu! Všetkých vás nosím vo svojom srdci a cestu každého z vás zverujem Panne Márii, aby ste podľa jej príkladu vedeli trpezlivo a s dôverou očakávať to, v čo dúfate, a vytrvali na svojej ceste ako pútnici nádeje a lásky.
V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 29. augusta 2024, na spomienku mučeníckej smrti sv. Jána Krstiteľa.
FRANTIŠEK
Z talianskeho originálu Messaggio del Santo Padre Francesco per la XXXIX Giornata Mondiale della Gioventù preložila Mária Spišiaková