Advent 2021

Advent – príchod Krista, ktorý túžobne očakávame. V prvom rade sa pripravujeme na slávenie Vianoc, tajomstvo vtelenia. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Vianočné sviatky a príprava na ne majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na Božiu milosť vo sviatostiach.
Druhý príchod Krista sa teda deje v našich srdciach najmä prijímaním svätého prijímania. Advent nám pripomína, že Kristus prišiel, ale aj že príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním toho príchodu. Nejde iba o to, aby sme pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý náš život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.
Prvou adventnou nedeľou (v tomto roku 1. decembra) sa pre kresťanov začína obdobie adventu, prípravy na slávenie narodenie Ježiša. Slovo advent pochádza z latinského adventus a znamená príchod.
Symbolom adventného obdobia, ktoré trvá štyri týždne, je adventný veniec so štyrmi sviecami – tie sa postupne zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ. Postupne do Vianoc sa zapaľuje jedna sviečka za druhou. Najčastejšie sú sviečky tmavomodré alebo fialové symbolizujúce liturgické farby adventných nedieľ.
Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí sviatkom Krista Kráľa a adventom sa začína nový cirkevný rok.
Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána. V tomto období sa veriaci v katolíckych, evanjelických a ďalších kresťanských chrámoch schádzajú k modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Chrámové rúcho v advente je fialové.
Prvá adventná nedeľa je súčasne v katolíckej cirkvi začiatkom nového liturgického roka. V katolíckej cirkvi je prvá adventná nedeľa už tradične aj dňom celocirkevnej zbierky na charitu.

Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahrnovalo šesť nedieľ a malo pôstno – kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí.
V r. 1362 pápež Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pôstne pravidlá pre adventné obdobie.
Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne – roráty – zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“ (Iz 9,2). Názov roráty pochádza z najznámejšej latinskej adventnej piesne pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska: „Rorate coeli de super …“ („Rosu dajte nebesia zhora …“).

Adventné obdobie má dvojaký význam: je časom prípravy na slávnosť Narodenia Pána, v ktorom sa pripomína prvý príchod Božieho Syna medzi ľudí, a zároveň je to čas, v ktorom sa touto pripomienkou zameriava ľudská myseľ na očakávanie druhého Kristovho príchodu na konci vekov. Z týchto dôvodov adventná doba je časom náboženského a radostného očakávania. (VSLR, 39)

História adventného venca

Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný, a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta“ (Jn, 8,12).
Začiatkom 19. storočia, v roku 1808 sa narodil v Hamburgu Johann Henrich Wichern. Bol najstarším synom a mal ešte 7 súrodencov. Neskôr sa stal vychovávateľom a študoval teológiu, aby sa mohol stať evanjelickým pastorom. Johann H. Wichern potom pôsobil ako učiteľ v hamburskej nedeľnej škole. V túžbe postarať sa chudobných ľudí, sa rozhodol zriadiť predovšetkým pre chudobné a opustené deti útulok. Neskôr sa mu vďaka milodarom a tvrdej práci podarilo jeho plán zrealizovať. Dom nazval Drsný dom, v ktorom opustené deti v jeho opatere boli nielen ubytované, ale sa aj priúčali remeslu. Na základe neustálych otázok týchto detí, koľko dní ešte zostáva do Vianoc, sa rozhodol vyrobiť drevený veniec s 24 sviečkami – 19 tenšími, ktoré predstavovali všedné dni a 4 hrubšími sviečkami, symbolizujúcimi štyri adventné nedele.

Nedeľné adventné čítanie

Čítania z evanjelia majú osobitnú črtu: vzťahujú sa na Pánov príchod na konci čias (prvá nedeľa), na Jána Krstiteľa (druhá a tretia nedeľa) a na udalosti, ktoré bezprostredne pripravovali na Narodenie Pána (štvrtá nedeľa).

Čítania zo Starého zákona tvoria proroctvá o Mesiášovi a o mesiášskych časoch: sú zväčša z Knihy proroka Izaiáša.

Čítania z Apoštola obsahujú povzbudenie a ohlasovania podľa rozličných známok tohoto obdobia (VSL, 93).

Mariánska črta Adventného obdobia

V adventnom čase posvätná liturgia slávi nepoškvrnené Počatie panenskej Bohorodičky a zároveň pripomína prvopočiatky prípravy na príchod Spasiteľa, ako aj šťastné začiatky Cirkvi bez škvrny a vrásky. Popritom posvätná liturgia v adventnom čase spomína Pannu Máriu, najmä v dňoch od 17. do 24. decembra a osobitne v nedeľu, ktorá predchádza Narodenie Pána. V tú nedeľu dá zaznievať dávnym predpovediam prorokov o panenskej Matke a o Mesiášovi a číta state Evanjelia o čoskorom narodení Krista Pána a jeho Predchodcu.
Takým spôsobom veriaci, ktorí uplatňujú ducha posvätnej adventnej liturgie vo svojom živote, rozjímajúc o nevýslovnej láske, akou panenská Matka očakávala Syna, sú pobádaní vziať si ju za vzor a pripravovať sa ísť v ústrety prichádzajúcemu Spasiteľovi „bedliaci v modlitbe a jasajúci v jeho chvále“. Je osožné všimnúť si aj to, ako adventná liturgia spája očakávanie Mesiáša a očakávanie slávneho Kristovho návratu s podivuhodnou pripomienkou Matky. Tým poskytuje príklad skvelej kultovej rovnováhy, ktorá sa môže vziať za pravidlo, aby sa vyhlo sklonom – ktoré sa vyskytli v podaktorých ľudových prejavoch nábožnosti – oddeliť pobožnosť k Bohorodičke Márii od jej nevyhnutného stredobodu, to jest od Krista. Takým spôsobom sa môže toto obdobie pokladať – ako to potvrdili liturgisti – za zvlášť vhodné na uctievanie Bohorodičky. Tento náhľad My nadobro schvaľujeme a želáme si, aby ho všade prijali a uplatňovali.

(sv. Pavol VI., Marialis cultus, 3-4)