Posolstvo Svätého Otca Františka na Svetový deň modlitieb za ochranu stvorenstva
1. septembra 2024
Dúfaj a konaj spolu so stvorením
Drahí bratia a sestry!
„Dúfaj a konaj spolu so stvorením“ je téma Svetového dňa modlitieb za ochranu stvorenstva pripadajúceho na 1. september. Odkazuje na List sv. Pavla Rimanom 8, 19 – 25, v ktorom apoštol objasňuje, čo znamená žiť podľa Ducha, a zameriava sa na istú nádej na spásu skrze vieru, ktorou je nový život v Kristovi.
1. Začnime teda jednoduchou otázkou, ktorá však nemusí mať jednoznačnú odpoveď: Keď sme skutočne veriaci, ako sa to deje, že máme vieru? Nie je to jednoducho v tom, že „veríme“ v niečo transcendentné, čo náš rozum nedokáže pochopiť, v nedosiahnuteľné tajomstvo odtrhnutého a ďalekého, neviditeľného a nepomenovateľného Boha. Svätý Pavol by skôr povedal, že je to preto, lebo v nás prebýva Duch Svätý. Áno, sme veriaci, pretože samotná Božia láska je „rozliata v našich srdciach“ (Rim 5, 5). Preto je teraz Duch skutočne „závdavkom nášho dedičstva“ (Ef 1, 14) a neustále nás vyzýva žiť tak, aby sme sa vždy usilovali o večné dobrá, ako to zodpovedá plnosti krásneho a dobrého Ježišovho človečenstva. Duch robí veriacich tvorivými, proaktívnymi v láske. Vedie ich na veľkú cestu duchovnej slobody, ktorá však nie je oslobodená od boja medzi zmýšľaním sveta a zmýšľaním Ducha, ktoré majú protikladné ovocie (porov. Gal 5, 16 – 17). Ako vieme, prvým ovocím Ducha, zhrnutím všetkých ostatných, je láska. Vedení Duchom Svätým sú teda veriaci deťmi Boha a môžu sa na neho rovnako ako Ježiš obracať s oslovením „Abba, Otče“ (Rim 8, 15), v slobode tých, ktorí už neupadajú späť do strachu zo smrti, pretože Ježiš vstal z mŕtvych. V tom spočíva veľká nádej: Božia láska zvíťazila, vždy víťazí a zvíťazí opäť. Nový človek, ktorý žije v Duchu, je napriek tomu, že čelí fyzickej smrti, určený pre budúcu slávu. Táto nádej nesklame, ako nám to pripomína aj bula vyhlasujúca nadchádzajúce jubileum.1
2. Existenciou kresťana je život viery, činný v láske a prekypujúci nádejou v očakávaní návratu Pána v jeho sláve. Problémom nie je „oneskorenie“ parúzie, Ježišovho druhého príchodu. Otázkou je: „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 8). Áno, viera je dar, ovocie prítomnosti Ducha v nás, ale je to aj úloha, ktorú treba plniť v slobode a v poslušnosti Ježišovmu prikázaniu lásky. V tom spočíva požehnaná nádej, o ktorej máme svedčiť: ale kde? kedy? ako? Zaiste v kontexte drámy trpiaceho ľudského tela. Ak niekto sníva, musí teraz snívať s otvorenými očami, oživený víziou lásky, bratstva, priateľstva a spravodlivosti pre všetkých. Kresťanská spása vstupuje do hĺbky bolesti sveta, ktorá nezasahuje len človeka, ale celý vesmír, samotnú prírodu, oikos človeka, jeho životné prostredie; chápe stvorenstvo ako „pozemský raj“, matku Zem, ktorá by mala byť miestom radosti a prísľubom šťastia pre všetkých. Kresťanský optimizmus je založený na živej nádeji: vie, že všetko smeruje k Božej sláve, ku konečnému zavŕšeniu v jeho pokoji, vzkrieseniu tela v spravodlivosti, k „čoraz slávnejšiemu obrazu“ (porov. 2Kor 3, 18). V plynutí času však spoločne prežívame bolesť a utrpenie: celé stvorenie vzdychá (porov. Rim 8, 19 – 22), kresťania vzdychajú (porov. v. 23 – 25) a sám Duch vzdychá (porov. v. 26 – 27). Toto vzdychanie vyjadruje nepokoj i utrpenie spolu s túžbou a želaním. Je prejavom dôvery v Boha a spoliehania sa na jeho milujúcu a zároveň náročnú prítomnosť, pokým očakávame uskutočnenie jeho plánu, ktorým je radosť, láska a pokoj v Duchu Svätom.
3. Celé stvorenie je zapojené do tohto procesu nového zrodu a so vzdychaním očakáva oslobodenie. To zahŕňa neviditeľný rozvoj a dozrievanie, ako to „horčičné zrnko, ktoré sa stane veľkým stromom“ alebo ako „kvas v ceste“ (porov. Mt 13, 31 – 33). Začiatky sú nepatrné, ale očakávané výsledky môžu byť nekonečne krásne. Nádej ako očakávanie zrodu – zjavenia sa Božích synov – umožňuje obstáť uprostred protivenstiev, nenechať sa odradiť v čase súženia či tvárou v tvár ľudskému barbarstvu. Kresťanská nádej nesklame, ale ani neoklame: ak je vzdychanie stvorenstva, kresťanov a Ducha anticipáciou a očakávaním spásy, ktorá sa už uskutočňuje, teraz sme ešte ponorení do mnohých trápení, ktoré svätý Pavol opisuje ako „súženie, úzkosť, prenasledovanie, hlad, nahotu, nebezpečenstvo, meč“ (porov. Rim 8, 35). Nádej je teda alternatívnym čítaním dejín a ľudských záležitostí: nie iluzórnym, ale realistickým, s realizmom viery, ktorá vidí neviditeľné. Takáto nádej je trpezlivým čakaním, podobne ako Abrahámovo „nevidenie“. Rád spomínam na veľkého vizionára Joachima z Fiore, kalábrijského opáta, podľa Danteho Alighieriho obdareného „prorockým duchom“2. V čase krvavých bojov, konfliktov medzi pápežstvom a cisárstvom, križiackych výprav, heréz a zosvetšťovania Cirkvi dokázal poukazovať na ideál nového ducha spolunažívania medzi ľuďmi, vyznačujúceho sa univerzálnym bratstvom a kresťanským pokojom, ktorý je plodom žitého evanjelia. Takéhoto ducha sociálneho priateľstva a univerzálneho bratstva som ponúkol v dokumente Fratelli tutti. A táto harmónia medzi ľuďmi sa musí rozšíriť aj na stvorenstvo, v „situovanom antropocentrizme“ (porov. Laudate Deum, 67), v zodpovednosti za ľudskú a integrálnu ekológiu, ktorá je cestou k záchrane nášho spoločného domova a nás, ktorí v ňom žijeme.
4. Prečo je na svete toľko zla? Prečo toľko nespravodlivosti, bratovražedných vojen, ktoré spôsobujú smrť detí, ničia mestá, znečisťujú životné prostredie človeka, matku Zem, znásilňujú a devastujú? Svätý Pavol, odvolávajúc sa nepriamo na Adamov hriech, hovorí: „Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz“ (Rim 8, 22). Morálny zápas kresťanov je spojený so „vzdychaním“ stvorenia, pretože „bolo podrobené márnosti“ (v. 20). Celý vesmír a každé stvorenie „netrpezlivo“ vzdychá a túži po tom, aby sa prekonal súčasný stav a obnovil pôvodný: oslobodenie človeka totiž zahŕňa aj oslobodenie všetkých ostatných stvorení, ktoré sa v solidarite s ľudským stavom dostali do jarma otroctva. Tak ako ľudstvo, aj stvorenie je – nie vlastnou vinou – zotročené a neschopné naplniť trvalý zmysel a cieľ, na ktorý je určené. Podlieha zániku a smrti, pričom ľudské zneužívanie prírody jeho stav ešte zhoršuje. Avšak spása človeka v Kristovi je, naopak, aj pre stvorenie istou nádejou: vskutku „aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21). V Kristovom vykúpení je preto možné v nádeji kontemplovať puto solidarity medzi ľuďmi a všetkými ostatnými stvoreniami.
5. V očakávaní Ježišovho slávneho príchodu, vytrvalom a plnom nádeje, Duch Svätý udržiava veriace spoločenstvo v bdelosti a neustále ho poúča, vyzýva k zmene životného štýlu, aby sme čelili ničeniu životného prostredia a angažovali sa v sociálnej kritike, ktorá je predovšetkým svedectvom o reálnej možnosti zmeny. Takéto obrátenie spočíva v prechode od arogancie tých, ktorí chcú ovládať druhých a prírodu – zredukovanú na objekt, ktorým sa dá manipulovať – k pokore tých, ktorým záleží na druhých a na stvorení. „Ak sa totiž ľudia vyhlasujú za Boha, stávajú sa pre seba samých najväčšími nepriateľmi“ (Laudate Deum, 73), pretože Adamov hriech zničil základné vzťahy, vďaka ktorým človek žije: vzťah k Bohu, sebe samému a ostatným ľuďom a vzťah k vesmíru. Všetky tieto vzťahy musia byť harmonicky obnovené, vykúpené, „napravené“. Žiadny z nich nesmie chýbať. Ak chýba jeden, všetko zlyháva.
6. Dúfať a konať so stvorením znamená predovšetkým spojiť sily a kráčajúc spolu so všetkými mužmi a ženami dobrej vôle „prehodnotiť otázku ľudskej moci, jej významu a hraníc. Náš vplyv sa totiž za niekoľko desaťročí prudko zvýšil. Dosiahli sme impozantný ohromujúci technologický pokrok a neuvedomili sme si, že sme sa popritom zmenili na veľmi nebezpečné bytosti, schopné ohroziť mnohé životy i vlastné prežitie“ (Laudate Deum, 28). Nekontrolovaná moc plodí monštrá a spätne sa obracia proti nám samým. Dnes je preto naliehavo potrebné stanoviť etické limity pre rozvoj umelej inteligencie, ktorá by vďaka svojej schopnosti kalkulácie a simulácie mohla byť zneužitá na ovládnutie človeka a prírody, a nie v službe pokoja a integrálneho rozvoja (porov. Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2024).
7. „Duch Svätý nás sprevádza v živote“: ako správne pochopili chlapci a dievčatá, ktorí sa zišli na Námestí svätého Petra na svojom prvom svetovom dni, ktorý pripadol na nedeľu Najsvätejšej Trojice. Boh nie je abstraktná idea nekonečna, ale je to milujúci Otec, Syn, priateľ a vykupiteľ každého človeka, a Duch Svätý, ktorý vedie naše kroky na ceste lásky. Poslušnosť Duchu lásky radikálne mení postoj človeka: z „predátora“ sa stáva „kultivátor“ záhrady. Zem je zverená človeku, ale zostáva Božou (porov. Lv 25, 23). Toto je teologický antropocentrizmus židovsko-kresťanskej tradície. Preto je nárok vlastniť a ovládať prírodu, manipulovať s ňou podľa svojej ľubovôle, formou modloslužby. Taký je prométheovský človek, opojený vlastnou technokratickou mocou, ktorý arogantne uvádza zem do stavu „bez milosti“, ochudobňuje ju o Božiu milosť. Ak je teda Božou milosťou Ježiš, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, potom platí to, čo povedal Benedikt XVI.: „Nie je to veda, čo vykupuje človeka. Človek je vykúpený prostredníctvom lásky“ (encyklika Spe salvi, 26), Božej lásky v Kristovi, od ktorej nás nič a nikto nemôže odlúčiť (porov. Rim 8, 38 – 39). Stvorenstvo, neustále priťahované svojou budúcnosťou, nie je statické, ani uzavreté do seba. Dnes sa aj vďaka objavom súčasnej fyziky predstavuje nášmu poznaniu prepojenie medzi hmotou a duchom čoraz fascinujúcejším spôsobom.
8. Ochrana stvorenstva teda nie je len etickou, ale aj výsostne teologickou otázkou: v skutočnosti sa týka prelínania tajomstva človeka a tajomstva Boha. O tomto prelínaní možno povedať, že je „generatívne“ v tom zmysle, že sa vzťahuje na čin lásky, ktorým Boh stvoril človeka v Kristovi. Tento stvoriteľský čin Boha umožňuje a zakladá slobodné konanie človeka a jeho morálny charakter. Sme slobodní práve preto, že sme stvorení na Boží obraz, ktorým je Ježiš Kristus, a preto „zastupujeme“ stvorenstvo v samotnom Kristovi. Existuje transcendentná (teologicko-etická) motivácia, ktorá zaväzuje kresťana podporovať spravodlivosť a pokoj vo svete, a to aj prostredníctvom univerzálneho určenia dobier. Ide o zjavenie sa Božích detí, ktoré stvorenie očakáva vzdychajúc ako v pôrodných bolestiach. V hre nie je len pozemský život človeka, ale predovšetkým jeho osud vo večnosti, eschaton našej blaženosti, raj nášho pokoja, v Kristovi Pánovi vesmíru, ktorý bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych z lásky.
9. Dúfať a konať spolu so stvorením preto znamená žiť vtelenú vieru, ktorá je schopná vstúpiť do trpiaceho a dúfajúceho tela ľudí a spoločne očakávať vzkriesenie tela, ku ktorému sú veriaci určení v Kristovi Pánovi. V Ježišovi, večnom Synovi v ľudskom tele, sme skutočne Otcovými deťmi. Skrze vieru a krst sa začína pre veriaceho život podľa Ducha (porov. Rim 8, 2), svätý život, existencia Otcovho dieťaťa, akým je Ježiš (porov. Rim 8, 14 – 17), pretože mocou Ducha Svätého v nás žije Kristus (porov. Gal 2, 20). Život, ktorý sa stáva piesňou lásky k Bohu, k ľudstvu, so stvorenstvom i pre stvorenstvo, a ktorý nachádza svoju plnosť vo svätosti.3
V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 27. júna 2024
František
_______
1. septembra 2024
Dúfaj a konaj spolu so stvorením
Drahí bratia a sestry!
„Dúfaj a konaj spolu so stvorením“ je téma Svetového dňa modlitieb za ochranu stvorenstva pripadajúceho na 1. september. Odkazuje na List sv. Pavla Rimanom 8, 19 – 25, v ktorom apoštol objasňuje, čo znamená žiť podľa Ducha, a zameriava sa na istú nádej na spásu skrze vieru, ktorou je nový život v Kristovi.
1. Začnime teda jednoduchou otázkou, ktorá však nemusí mať jednoznačnú odpoveď: Keď sme skutočne veriaci, ako sa to deje, že máme vieru? Nie je to jednoducho v tom, že „veríme“ v niečo transcendentné, čo náš rozum nedokáže pochopiť, v nedosiahnuteľné tajomstvo odtrhnutého a ďalekého, neviditeľného a nepomenovateľného Boha. Svätý Pavol by skôr povedal, že je to preto, lebo v nás prebýva Duch Svätý. Áno, sme veriaci, pretože samotná Božia láska je „rozliata v našich srdciach“ (Rim 5, 5). Preto je teraz Duch skutočne „závdavkom nášho dedičstva“ (Ef 1, 14) a neustále nás vyzýva žiť tak, aby sme sa vždy usilovali o večné dobrá, ako to zodpovedá plnosti krásneho a dobrého Ježišovho človečenstva. Duch robí veriacich tvorivými, proaktívnymi v láske. Vedie ich na veľkú cestu duchovnej slobody, ktorá však nie je oslobodená od boja medzi zmýšľaním sveta a zmýšľaním Ducha, ktoré majú protikladné ovocie (porov. Gal 5, 16 – 17). Ako vieme, prvým ovocím Ducha, zhrnutím všetkých ostatných, je láska. Vedení Duchom Svätým sú teda veriaci deťmi Boha a môžu sa na neho rovnako ako Ježiš obracať s oslovením „Abba, Otče“ (Rim 8, 15), v slobode tých, ktorí už neupadajú späť do strachu zo smrti, pretože Ježiš vstal z mŕtvych. V tom spočíva veľká nádej: Božia láska zvíťazila, vždy víťazí a zvíťazí opäť. Nový človek, ktorý žije v Duchu, je napriek tomu, že čelí fyzickej smrti, určený pre budúcu slávu. Táto nádej nesklame, ako nám to pripomína aj bula vyhlasujúca nadchádzajúce jubileum.1
2. Existenciou kresťana je život viery, činný v láske a prekypujúci nádejou v očakávaní návratu Pána v jeho sláve. Problémom nie je „oneskorenie“ parúzie, Ježišovho druhého príchodu. Otázkou je: „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 8). Áno, viera je dar, ovocie prítomnosti Ducha v nás, ale je to aj úloha, ktorú treba plniť v slobode a v poslušnosti Ježišovmu prikázaniu lásky. V tom spočíva požehnaná nádej, o ktorej máme svedčiť: ale kde? kedy? ako? Zaiste v kontexte drámy trpiaceho ľudského tela. Ak niekto sníva, musí teraz snívať s otvorenými očami, oživený víziou lásky, bratstva, priateľstva a spravodlivosti pre všetkých. Kresťanská spása vstupuje do hĺbky bolesti sveta, ktorá nezasahuje len človeka, ale celý vesmír, samotnú prírodu, oikos človeka, jeho životné prostredie; chápe stvorenstvo ako „pozemský raj“, matku Zem, ktorá by mala byť miestom radosti a prísľubom šťastia pre všetkých. Kresťanský optimizmus je založený na živej nádeji: vie, že všetko smeruje k Božej sláve, ku konečnému zavŕšeniu v jeho pokoji, vzkrieseniu tela v spravodlivosti, k „čoraz slávnejšiemu obrazu“ (porov. 2Kor 3, 18). V plynutí času však spoločne prežívame bolesť a utrpenie: celé stvorenie vzdychá (porov. Rim 8, 19 – 22), kresťania vzdychajú (porov. v. 23 – 25) a sám Duch vzdychá (porov. v. 26 – 27). Toto vzdychanie vyjadruje nepokoj i utrpenie spolu s túžbou a želaním. Je prejavom dôvery v Boha a spoliehania sa na jeho milujúcu a zároveň náročnú prítomnosť, pokým očakávame uskutočnenie jeho plánu, ktorým je radosť, láska a pokoj v Duchu Svätom.
3. Celé stvorenie je zapojené do tohto procesu nového zrodu a so vzdychaním očakáva oslobodenie. To zahŕňa neviditeľný rozvoj a dozrievanie, ako to „horčičné zrnko, ktoré sa stane veľkým stromom“ alebo ako „kvas v ceste“ (porov. Mt 13, 31 – 33). Začiatky sú nepatrné, ale očakávané výsledky môžu byť nekonečne krásne. Nádej ako očakávanie zrodu – zjavenia sa Božích synov – umožňuje obstáť uprostred protivenstiev, nenechať sa odradiť v čase súženia či tvárou v tvár ľudskému barbarstvu. Kresťanská nádej nesklame, ale ani neoklame: ak je vzdychanie stvorenstva, kresťanov a Ducha anticipáciou a očakávaním spásy, ktorá sa už uskutočňuje, teraz sme ešte ponorení do mnohých trápení, ktoré svätý Pavol opisuje ako „súženie, úzkosť, prenasledovanie, hlad, nahotu, nebezpečenstvo, meč“ (porov. Rim 8, 35). Nádej je teda alternatívnym čítaním dejín a ľudských záležitostí: nie iluzórnym, ale realistickým, s realizmom viery, ktorá vidí neviditeľné. Takáto nádej je trpezlivým čakaním, podobne ako Abrahámovo „nevidenie“. Rád spomínam na veľkého vizionára Joachima z Fiore, kalábrijského opáta, podľa Danteho Alighieriho obdareného „prorockým duchom“2. V čase krvavých bojov, konfliktov medzi pápežstvom a cisárstvom, križiackych výprav, heréz a zosvetšťovania Cirkvi dokázal poukazovať na ideál nového ducha spolunažívania medzi ľuďmi, vyznačujúceho sa univerzálnym bratstvom a kresťanským pokojom, ktorý je plodom žitého evanjelia. Takéhoto ducha sociálneho priateľstva a univerzálneho bratstva som ponúkol v dokumente Fratelli tutti. A táto harmónia medzi ľuďmi sa musí rozšíriť aj na stvorenstvo, v „situovanom antropocentrizme“ (porov. Laudate Deum, 67), v zodpovednosti za ľudskú a integrálnu ekológiu, ktorá je cestou k záchrane nášho spoločného domova a nás, ktorí v ňom žijeme.
4. Prečo je na svete toľko zla? Prečo toľko nespravodlivosti, bratovražedných vojen, ktoré spôsobujú smrť detí, ničia mestá, znečisťujú životné prostredie človeka, matku Zem, znásilňujú a devastujú? Svätý Pavol, odvolávajúc sa nepriamo na Adamov hriech, hovorí: „Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz“ (Rim 8, 22). Morálny zápas kresťanov je spojený so „vzdychaním“ stvorenia, pretože „bolo podrobené márnosti“ (v. 20). Celý vesmír a každé stvorenie „netrpezlivo“ vzdychá a túži po tom, aby sa prekonal súčasný stav a obnovil pôvodný: oslobodenie človeka totiž zahŕňa aj oslobodenie všetkých ostatných stvorení, ktoré sa v solidarite s ľudským stavom dostali do jarma otroctva. Tak ako ľudstvo, aj stvorenie je – nie vlastnou vinou – zotročené a neschopné naplniť trvalý zmysel a cieľ, na ktorý je určené. Podlieha zániku a smrti, pričom ľudské zneužívanie prírody jeho stav ešte zhoršuje. Avšak spása človeka v Kristovi je, naopak, aj pre stvorenie istou nádejou: vskutku „aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21). V Kristovom vykúpení je preto možné v nádeji kontemplovať puto solidarity medzi ľuďmi a všetkými ostatnými stvoreniami.
5. V očakávaní Ježišovho slávneho príchodu, vytrvalom a plnom nádeje, Duch Svätý udržiava veriace spoločenstvo v bdelosti a neustále ho poúča, vyzýva k zmene životného štýlu, aby sme čelili ničeniu životného prostredia a angažovali sa v sociálnej kritike, ktorá je predovšetkým svedectvom o reálnej možnosti zmeny. Takéto obrátenie spočíva v prechode od arogancie tých, ktorí chcú ovládať druhých a prírodu – zredukovanú na objekt, ktorým sa dá manipulovať – k pokore tých, ktorým záleží na druhých a na stvorení. „Ak sa totiž ľudia vyhlasujú za Boha, stávajú sa pre seba samých najväčšími nepriateľmi“ (Laudate Deum, 73), pretože Adamov hriech zničil základné vzťahy, vďaka ktorým človek žije: vzťah k Bohu, sebe samému a ostatným ľuďom a vzťah k vesmíru. Všetky tieto vzťahy musia byť harmonicky obnovené, vykúpené, „napravené“. Žiadny z nich nesmie chýbať. Ak chýba jeden, všetko zlyháva.
6. Dúfať a konať so stvorením znamená predovšetkým spojiť sily a kráčajúc spolu so všetkými mužmi a ženami dobrej vôle „prehodnotiť otázku ľudskej moci, jej významu a hraníc. Náš vplyv sa totiž za niekoľko desaťročí prudko zvýšil. Dosiahli sme impozantný ohromujúci technologický pokrok a neuvedomili sme si, že sme sa popritom zmenili na veľmi nebezpečné bytosti, schopné ohroziť mnohé životy i vlastné prežitie“ (Laudate Deum, 28). Nekontrolovaná moc plodí monštrá a spätne sa obracia proti nám samým. Dnes je preto naliehavo potrebné stanoviť etické limity pre rozvoj umelej inteligencie, ktorá by vďaka svojej schopnosti kalkulácie a simulácie mohla byť zneužitá na ovládnutie človeka a prírody, a nie v službe pokoja a integrálneho rozvoja (porov. Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2024).
7. „Duch Svätý nás sprevádza v živote“: ako správne pochopili chlapci a dievčatá, ktorí sa zišli na Námestí svätého Petra na svojom prvom svetovom dni, ktorý pripadol na nedeľu Najsvätejšej Trojice. Boh nie je abstraktná idea nekonečna, ale je to milujúci Otec, Syn, priateľ a vykupiteľ každého človeka, a Duch Svätý, ktorý vedie naše kroky na ceste lásky. Poslušnosť Duchu lásky radikálne mení postoj človeka: z „predátora“ sa stáva „kultivátor“ záhrady. Zem je zverená človeku, ale zostáva Božou (porov. Lv 25, 23). Toto je teologický antropocentrizmus židovsko-kresťanskej tradície. Preto je nárok vlastniť a ovládať prírodu, manipulovať s ňou podľa svojej ľubovôle, formou modloslužby. Taký je prométheovský človek, opojený vlastnou technokratickou mocou, ktorý arogantne uvádza zem do stavu „bez milosti“, ochudobňuje ju o Božiu milosť. Ak je teda Božou milosťou Ježiš, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, potom platí to, čo povedal Benedikt XVI.: „Nie je to veda, čo vykupuje človeka. Človek je vykúpený prostredníctvom lásky“ (encyklika Spe salvi, 26), Božej lásky v Kristovi, od ktorej nás nič a nikto nemôže odlúčiť (porov. Rim 8, 38 – 39). Stvorenstvo, neustále priťahované svojou budúcnosťou, nie je statické, ani uzavreté do seba. Dnes sa aj vďaka objavom súčasnej fyziky predstavuje nášmu poznaniu prepojenie medzi hmotou a duchom čoraz fascinujúcejším spôsobom.
8. Ochrana stvorenstva teda nie je len etickou, ale aj výsostne teologickou otázkou: v skutočnosti sa týka prelínania tajomstva človeka a tajomstva Boha. O tomto prelínaní možno povedať, že je „generatívne“ v tom zmysle, že sa vzťahuje na čin lásky, ktorým Boh stvoril človeka v Kristovi. Tento stvoriteľský čin Boha umožňuje a zakladá slobodné konanie človeka a jeho morálny charakter. Sme slobodní práve preto, že sme stvorení na Boží obraz, ktorým je Ježiš Kristus, a preto „zastupujeme“ stvorenstvo v samotnom Kristovi. Existuje transcendentná (teologicko-etická) motivácia, ktorá zaväzuje kresťana podporovať spravodlivosť a pokoj vo svete, a to aj prostredníctvom univerzálneho určenia dobier. Ide o zjavenie sa Božích detí, ktoré stvorenie očakáva vzdychajúc ako v pôrodných bolestiach. V hre nie je len pozemský život človeka, ale predovšetkým jeho osud vo večnosti, eschaton našej blaženosti, raj nášho pokoja, v Kristovi Pánovi vesmíru, ktorý bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych z lásky.
9. Dúfať a konať spolu so stvorením preto znamená žiť vtelenú vieru, ktorá je schopná vstúpiť do trpiaceho a dúfajúceho tela ľudí a spoločne očakávať vzkriesenie tela, ku ktorému sú veriaci určení v Kristovi Pánovi. V Ježišovi, večnom Synovi v ľudskom tele, sme skutočne Otcovými deťmi. Skrze vieru a krst sa začína pre veriaceho život podľa Ducha (porov. Rim 8, 2), svätý život, existencia Otcovho dieťaťa, akým je Ježiš (porov. Rim 8, 14 – 17), pretože mocou Ducha Svätého v nás žije Kristus (porov. Gal 2, 20). Život, ktorý sa stáva piesňou lásky k Bohu, k ľudstvu, so stvorenstvom i pre stvorenstvo, a ktorý nachádza svoju plnosť vo svätosti.3
V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 27. júna 2024
František
_______
1 FRANTIŠEK: Spes non confundit, bula o vyhlásení riadneho Jubilejného roku 2025 (9. máj 2024).
2 DANTE ALIGHIERI: Božská komédia, Raj, XII, 141.
3 Rosminiánsky kňaz Clemente Rebora to vyjadril poeticky: „Pokým stvorenie v Kristovi vystupuje k Otcovi / je podľa tajomného určenia / všetko pôrodnými bolesťami: / koľko umierania je potrebné, aby sa mohol zrodiť život! / A predsa len z jednej Matky, ktorá je božská, / prichádza človek šťastne na svetlo: / život, ktorý láska v slzách plodí, / a ak túži, je tu dole poéziou; / avšak len svätosť pieseň zavŕši“ (Curriculum vitae, ‚Poesia e santità‘: Poesie, prose e traduzioni, Miláno 2015, s. 297).