Pôstne obdobie je zamerané na Veľkú noc; veď pôstna liturgia pripravuje na slávenie veľkonočného tajomstva jednak katechumenov rozličnými stupňami uvádzania do kresťanského života, jednak veriacich tým, že im pripomína krst, ktorý prijali, a nabáda ich na pokánie. (VSLR, 27)
Na začiatku Pôstneho obdobia nás Cirkev slovami Ježiša Krista „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15) vyzýva na pokánie. V Evanjeliu podľa Matúša je táto výzva spojená s myšlienkou priblíženia sa nebeského kráľovstva. Pokánie je podmienkou toho, aby sme sa stali schopnými prijať Boha. Patrí to k podstate kresťanstva. Skutky apoštolov jednou vetou opisujú kresťanstvo takto: „Teda Boh aj pohanom daroval pokánie, aby mali život“ (Sk 11, 18).
Čo máme robiť my? Pokánie sa začína tým, že uznávame svoju hriešnosť. To je prvý krok. dnešný svet žije v „ošiali nevinnosti“. Človek nevie prijať skutočnosť hriechu, ak nejestvuje kompetentné fórum, ktoré bymu ho vedelo odpustiť. Hriech, ak nemá výhľad na odpustenie, možno iba poprieť. riešenie prináša jedine Boh, ktorý sa k nám priblížil v Ježišovi Kristovi, a v ňom nám ponúka zmierenie.
Čo má teda, milovaní, robiť kresťan v každom čase, to treba teraz konať usilovnejšie a nábožnejšie, aby sa apoštolská ustanovizeň štyridsiatich dní naplnila pôstom, a to nielen striedmosťou v jedle, ale a predovšetkým, že sa zbavuje nerestí (Sv. Lev Veľký, Sermo 6 de Quadragesima).
Prípravným obdobím pred Veľkou nocou je štyridsaťdňový pôst. Je formou pokánia nielen v kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách. V Rímskokatolíckej cirkvi sa pôstna príprava na Veľkú noc začína tzv. Popolcovou stredou. Je to streda v siedmom týždni pred Veľkou nocou. Tento rok pripadá na stredu 14. februára. V tento deň, ktorý je dňom prísneho pôstu a zdržiavania sa mäsitého pokrmu, kňaz alebo diakon robí popolom znak kríža na čelách veriacich so slovami: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš“ alebo „Kajajte sa a verte v evanjelium!“. Tento úkon zároveň vysvetľuje rozdiel medzi prísnym pôstom tento deň a prísnym pôstom na Veľký piatok. Prvý je pôstom pokánia za spáchané hriechy („zhrešil som, ani jesť nechcem, kým to nedám do poriadku“). Druhý je pôstom, ktorý spomína Pán Ježiš: „No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť“ (Mt 9, 9).
Obrad sypania popola na hlavu v prvý pôstny deň sa praktizoval už od 8. storočia. Pôvodne to bol obrad vyhradený len pre veľkých a verejných hriešnikov, ktorí v tento deň začínali svoju cestu pokánia. Vstupovali do chrámu bosí, zaodetí vrecovinou a sypali si na hlavu popol. Neskôr podobným spôsobom začínali svoje pokánie nielen verejní kajúcnici, ale aj ostatní veriaci a sypanie popola na hlavu sa stalo všeobecným symbolom rozhodnutia nastúpiť na cestu pokánia. V 10. a 11. storočí bol už tento obrad udomácnený v mnohých oblastiach západnej Európy. Koncil v Benevente v roku 1091 ho zaviedol pre celú Cirkev, pričom sypanie popola na hlavu sa nahradilo značením na čelo.
Tento obrad sa kedysi konal na Prvú pôstnu nedeľu – tou totiž aj skutočne 40-dňové Pôstne obdobie začínalo. No neskôr sa ujalo tvrdenie, že nedele, ktoré nie sú dňami pôstu, sa do 40 dní pokánia nepočítajú. A zároveň sa k tomuto obdobiu pripojili (nelogicky) aj prvé dva dni Veľkonočného trojdnia. Jednoduchá matematika tak viedla k posunutiu začiatku Pôstneho obdobia o 4 dni na Popolcovú stredu. Liturgická reforma zavŕšená II. vatikánskym koncilom tieto anomálie odstránila – teda obnovila Veľkonočné trojdnie ako samostatné liturgické obdobie (najdôležitejšie, nazývané tiež nedeľa nedieľ), ale Popolcovú stredu ponechala. Preto dnes máme 44-dňové Pôstne obdobie. Pričom všetky nedele sú jeho súčasťou (samotný ich názov to hovorí), ale nie sú dňami pôstu. Rovnako ako nie sú dňami pôstu aj obe slávnosti, ktoré v Pôstnom období slávime – Zvestovanie Pána a sv. Jozefa (ak sa nepresúvajú).
Gréckokatolíci (byzantského obradu), ktorí sa pridržiavajú gregoriánskeho kalendára, začínajú Veľký štyridsaťdňový pôst o dva dni skôr ako rímskokatolíci (latinského obradu). Svätá štyridsiatnica sa začína už v pondelok a trvá do piatku pred Lazárovou sobotou. Do štyridsiatich dní pôstu počítajú gréckokatolíci aj soboty a nedele. Pôst je obdobím, keď sa má veriaci usilovať o obrátenie, zmenu zmýšľania, má rozjímať nad svojím životom, plakať nad svojimi hriechmi. Na rozjímanie a sprítomnenie Kristovho spásonosného utrpenia je vyhradený až Veľký týždeň. Tieto skutočnosti sa odrážajú aj v bohoslužobnom živote byzantskej cirkvi – v stredy a piatky sa slúži liturgia vopred posvätených darov. Pri nej sa veriacim rozdeľujú vopred posvätené eucharistické dary; bohoslužba nemá anaforu (eucharistický kánon) ani premenenie svätých darov. Je to bohoslužba s najsilnejšie vyjadrenou eucharistickou úctou v byzantskom obrade. Zároveň, na rozdiel od liturgie sv. Jána Zlatoústeho či sv. Bazila Veľkého, obsahuje mnoho kajúcich prvkov – najmä hlbokých poklôn.
Posolstvo Svätého Otca Františka na Pôstne obdobie 2024
Cez púšť nás Boh vedie k slobode
Drahí bratia a sestry!
Keď sa náš Boh zjavuje, hovorí o slobode: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (Ex 20, 2). Takto sa začína Dekalóg, ktorý dostal Mojžiš na vrchu Sinaj. Ľud dobre vie, o akom exode Boh hovorí: skúsenosť otroctva ho totiž stále spútava. Na púšti prijal týchto „desať Božích slov“ ako cestu k slobode. Nazývame ich „prikázania“, aby sme zdôraznili silu lásky, s ktorou Boh vychováva svoj ľud. Je to skutočne mocná výzva k slobode. Odpoveď nie je okamžitá, pretože dozrieva na ceste. Tak ako Izrael na púšti v sebe stále nesie Egypt – v skutočnosti často smúti za minulosťou a reptá proti nebu a proti Mojžišovi –, tak aj Boží ľud dnes nesie v sebe ťaživé putá, ktoré sa musí odhodlať opustiť. Uvedomujeme si to, keď nám chýba nádej a blúdime životom ako púšťou, bez zasľúbenej zeme, ku ktorej by sme mohli spoločne smerovať. Pôstne obdobie je časom milosti, v ktorom sa púšť opäť stáva – ako to ohlasuje prorok Ozeáš – miestom prvej lásky (porov. Oz 2, 16 – 17). Boh vychováva svoj ľud, aby vyšiel zo svojho otroctva a zakúsil prechod od smrti k životu. Ako ženích nás priťahuje opäť k sebe a prehovára k nášmu srdcu slovami lásky.
Exodus z otroctva na slobodu nie je dajakou abstraktnou cestou. Ak má byť naša pôstna cesta konkrétna, prvým krokom je chcieť vidieť skutočnosť. Keď Pán z horiaceho kríku zavolal na Mojžiša a prihovoril sa mu, ihneď sa prejavil ako Boh, ktorý vidí a ktorý predovšetkým počuje: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov. Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov a vyviedol ho z tej krajiny do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom“ (Ex 3, 7 – 8). Aj dnes dolieha do neba volanie mnohých utláčaných bratov a sestier. Pýtajme sa sami seba: dolieha aj k nám? Otriasa nami? Dojíma nás? Príliš mnoho vecí nás od seba vzďaľuje, popierajúc tak bratstvo, ktoré nás pôvodne spájalo.
Na svojej ceste na Lampedusu som navrhol čeliť globalizácii ľahostajnosti dvoma otázkami, ktoré sú čoraz aktuálnejšie: „Kde si?“ (Gn 3, 9) a „Kde je tvoj brat?“ (Gn 4, 9). Naša pôstna cesta bude konkrétna, ak si pri ich opätovnom vypočutí priznáme, že sme stále pod nadvládou faraóna. Je to nadvláda, ktorá nás vyčerpáva a robí necitlivými. Ide o model rastu, ktorý nás rozdeľuje a kradne nám budúcnosť. V dôsledku neho je znečistená zem, vzduch a voda, ale znečistené sú aj naše duše. Lebo hoci sa krstom začalo naše oslobodenie, zostáva v nás nevysvetliteľná túžba po otroctve. Je to akoby sme boli priťahovaní k istote dôverne známych vecí na úkor slobody.
V rozprávaní o exode by som chcel poukázať na jeden dôležitý detail: je to Boh, kto vidí, kto je pohnutý a kto prináša slobodu, nie je to Izrael, kto si ju žiada. Faraón totiž ničí aj sny, bráni výhľadu na nebo, spôsobuje, že sa zdá byť nezmeniteľný svet, kde je pošliapavaná dôstojnosť a popierané autentické zväzky. Darí sa mu pripútať človeka k sebe. Položme si otázky: Túžim po novom svete? Som ochotný vymaniť sa z kompromisov s tým starým? Svedectvo mnohých bratov biskupov a veľkého počtu tých, čo sa angažujú za mier a spravodlivosť, ma čoraz viac presviedča, že treba bojovať predovšetkým proti nedostatku nádeje. Tá je prekážkou v snívaní a nemým výkrikom, ktorý dolieha až do neba a pohýna Božie srdce. Nedostatok nádeje je podobný túžbe po otroctve, ktorá ochromuje Izrael na púšti a bráni mu napredovať. Exodus môže byť prerušený: inak by sa nedalo vysvetliť, prečo v tme nerovností a konfliktov tápe ľudstvo, ktoré dosiahlo prah všeobecného bratstva a úroveň vedeckého, technického, kultúrneho a právneho rozvoja, ktorá dokáže zaručiť dôstojnosť pre všetkých.
Bohu sme sa nezunovali. Prijmime dobu pôstu ako intenzívny čas, v ktorom nám opäť zaznieva jeho slovo: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (Ex 20, 2). Je to čas obrátenia, čas slobody. Aj samotného Ježiša Duch Svätý vyhnal na púšť, aby sa tam podrobil skúške slobody, ako si to každoročne pripomíname na Prvú pôstnu nedeľu. On bude pred nami a s nami celých štyridsať dní: vtelený Boží Syn. Na rozdiel od faraóna Boh nechce poddaných, ale synov. Púšť je miesto, kde môže dozrieť naša sloboda cez osobné rozhodnutie neupadnúť späť do otroctva. V Pôstnom období nájdeme nové kritériá hodnotenia a spoločenstvo, s ktorým sa môžeme vydať na cestu, po ktorej sme ešte nikdy nešli.
Avšak zahŕňa to aj boj, ako o tom jasne hovorí Kniha Exodus i Ježišove pokušenia na púšti. Proti hlasu Boha, ktorý hovorí: „Ty si môj milovaný Syn“ (Mk 1, 11) a „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ (Ex 20, 3), sa totiž stavajú lži nepriateľa. Ešte hrozivejšie ako faraón sú naše modly, ktoré by sme mohli chápať ako jeho hlas v nás. Byť všemohúci, byť každým uznávaný a vládnuť nad druhými: každý človek v sebe cíti vábenie týchto lží. Je to dobre známa cesta. Takto sa môžeme pripútať k peniazom, k určitým projektom, myšlienkam, cieľom, k svojmu postaveniu, tradícii, dokonca k niektorým ľuďom. Namiesto toho, aby nás posúvali, nás paralyzujú. Namiesto toho, aby nás spájali, stavajú nás proti sebe. Existuje však aj nové ľudstvo, ľud maličkých a pokorných, ktorí nepodľahli vábeniu týchto lží. Pokým tí, čo slúžia modlám sú nemí, slepí, hluchí a nehybní ako ony (porov. Ž 115, 4), chudobní duchom sú otvorení a pripravení: tichá sila dobra, ktoré uzdravuje a nesie svet.
Je čas konať, no v Pôstnom období konať znamená aj zastaviť sa. Zastaviť sa v modlitbe, prijať Božie slovo a zastaviť sa ako Samaritán v prítomnosti zraneného brata. Láska k Bohu a k blížnemu je jedna a tá istá láska. Nemať iných bohov znamená zastaviť sa v prítomnosti Boha, pri tele blížneho. Preto modlitba, almužna a pôst nie sú tri nezávislé skutky, ale ide o jeden pohyb otvárania a vyprázdnenia sa: preč s modlami, ktoré nás zaťažujú, preč s pripútanosťou, ktorá nás väzní. Len vtedy sa atrofované a izolované srdce prebudí. Spomaľte a zastavte sa. Kontemplatívny rozmer života, ktorý nás pôst takto núti znovu objaviť, zmobilizuje v nás nové sily. V Božej prítomnosti sa staneme sestrami a bratmi, budeme vnímať druhých s novou intenzitou: namiesto hrozieb a nepriateľov nájdeme spoločníkov na ceste. To je ten Boží sen, zasľúbená zem, ku ktorej smerujeme, keď sme vyšli z otroctva.
Synodálna forma Cirkvi, ktorú v týchto rokoch znovu objavujeme a pestujeme, naznačuje, že doba pôstu je aj časom komunitných rozhodnutí, malých i veľkých, idúcich proti prúdu, schopných zmeniť každodenný život jednotlivých ľudí aj celých štvrtí: ich nákupné zvyky, starostlivosť o stvorenstvo a začlenenie tých, čo sú neviditeľní alebo opovrhovaní. Každé kresťanské spoločenstvo pozývam k tomu, aby ponúklo svojim veriacim chvíle, v ktorých by prehodnotili svoj životný štýl; aby si našlo čas preskúmať svoju prítomnosť v spoločnosti a svoj príspevok k jej zlepšeniu. Beda, ak by bolo kresťanské pokánie podobné tomu, čo zarmucovalo Ježiša. Aj nám hovorí: „Nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia“ (Mt 6, 16). Nech skôr vidno na tvárach radosť, nech cítiť vôňu slobody, uvoľnime tú lásku, ktorá robí novým všetko, počnúc tými najmenšími a najbližšími vecami. V každom kresťanskom spoločenstve sa to môže udiať.
Ak sa toto Pôstne obdobie stane časom obrátenia, stratené ľudstvo pocíti príval tvorivosti: úsvit novej nádeje. Chcel by som vám, tak ako mladým ľuďom, ktorých som stretol minulé leto v Lisabone, odkázať: „Hľadajte a riskujte, hľadajte a riskujte. Na tejto križovatke dejín sú výzvy obrovské a náreky sú bolestné – sme svedkami tretej svetovej vojny po kúskoch. Zariskujme však a myslime na to, že nie sme v agónii, ale vo chvíli pôrodu; nie na konci, ale na začiatku veľkého predstavenia. Takto uvažovať chce však odvahu“ (Príhovor k univerzitným študentom, 3. augusta 2023). Ide o odvahu obrátiť sa, vyjsť z otroctva. Viera a láska držia za ruku toto dieťa, ktorým je nádej. Učia ju kráčať a zároveň ju ťahajú vpred.1
Žehnám všetkých vás aj vašu pôstnu cestu.
V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 3. decembra 2023, na 1. adventnú nedeľu
František
_____
1 Porov. CH. PÉGUY, Il portico del mistero della seconda virtù, Milano 1978, 17 – 19.